Bhután 2016 – Diel 1/14 – V krajine hrmiaceho draka

Začiatok októbra 2016, Revúca, Slovensko

„Kam? Do Bhutánu? To je niekde v Afrike?“
„Nie, to je v Himalájach. Medzi Tibetom a Indiou“, vysvetľujem už po niekoľký krát cieľ svojej ďalšej cesty.
„A prečo tam ideš?“

Pri tejto otázke vždy zaváham. Čo dotyčnému odpovedať? Lebo chcem vidieť svet? Lebo chcem poznať inú kultúru? Lebo milujem hory? Lebo mi učarovali spevy mníchov v chrámoch? Lebo chcem nájsť poslednú Šangri-lu? Lebo hľadám to miesto v sebe samej? Všetko je pravda, ale na odpoveď iba pokrčím ramenami.

Nepálske Himaláje

12.10.2016

„S hodnými holkami je nuda“, odpovedám v lietadle na trase Istanbul – Delhi Jirkovi Kolbabovi na jeho poznámku, že ma vezme na výlet, iba keď budem hodná. Také niečo predsa nemôžem sľúbiť. Ani tentokrát som nebola „hodná“ a našetrené peniaze nešli na splátku hypotéky, ale na výlet do Himalájí. Najlepšie mnou investované peniažky boli vždy tie, čo „leteli do luftu“.

 

13.10.2016

Je nás trinásť. Genderový pomer F:M je optimálny, tj. 3:10 ;). Prilietavame do úzkeho údolia medzi vysokými zelenými horami. Lietadlo sa nakláňa raz doprava raz doľava, klesá pomerne rýchlo, vidím pod sebou rieku, domčeky, už aj detaily na domčekoch (tak nízko sme), ale pristávaciu dráhu stále nie. Až keď sa kolesá idú dotknúť zeme, tak sa objaví aj asfalt. A pomerne rýchlo končí. Krása.

Údolie rieky Paro. Za „zatáčkou“ pristávame…

 

 

Paro – vo výške 2280 m.n.m. – je jedno z najobtiažnejších letísk sveta. Náš pilot má licenciu len desať dní a kopilotka je žena…V ten deň už po nás žiadne lietadlo kvôli nepriazni počasia nepristálo. A viem to preto, že sme sa večer stretli na pive s pilotmi Druk Air, Čechom Slávkem Pískatým a Slovákom Jozefom Mikulom. Sú to dvaja z dvanástich pilotov na svete, ktorí môžu vďaka špeciálnemu výcviku na tomto letisku pristáť. (údaj z roku 2016).

Nebo je šedé a z okolitých hôr zostupuje hmla, trochu poprchá, ale v mojom vnútri je vysmiaty deň, pretože som v kráľovstve ako maľovanom. Doslova. Letisková budova je zdobená typickými bhutánskymi pestrofarebnými motívmi, takže už teraz si pripadáme ako v rozprávke.

 

Zdobenie na stĺpe letiskovej haly. Vitajte z Zemi hrmiaceho draka!

Cez imigračné prejdeme bez čakania (na rozdiel od Indie) a vychádzame pred halu, kde už na nás čaká autobus, jeho pilot Bhim (ktorého sme volali Mr. Bean) a sprievodca Dorji. Obaja majú oblečené tradičné gho – jednoducho popísané: ako župan vyzerajúce oblečenie nad kolená, s vykasanými dlhými bielymi rukávmi, okolo pásu oviazané tkaným opaskom – kera, k tomu podkolienky a poltopánky. Okolo krku nám na privítanie dajú katak – ceremoniálny biely šál používaný v krajinách tibetského budhizmu ako prejav úcty.

A už sa vezieme po hlavnej ceste (ona je vlastne iba jedna) z Paro do hlavného mesta Thimphu. Prvá zastávka v údolí rieky Paro Ču (Ču = rieka) je u reťazového mostu vytvoreného bez jediného klinca a vedúcemu k chrámu Tachog Lhakhang (Tachog – názov chrámu, lhakhang=chrám). Chrám i most postavil v 15. storočí významný jogín, liečiteľ, kováč a vizionár Thangtong Gyalpo. Niektoré zo stoôsmich mostov, ktoré v zemi vytvoril, aby umožnil pútnikom prechody riek, sú funkčné dodnes.

 

Súkromný chrámTashog Lhakang. Po ceste z mesta Paro do hlavného mesta Thimphu.

Zastavujeme i na sútoku riek Paro Ču a Thimphu Ču, kde nás viac ako tri biele čorteny zaujal bilbord (inak sú tu zakázané), na ktorom je celým národom milovaný piaty kráľ Jigme Khesar Namgyel Wangchuk (1980) s krásnou kráľovnou Jetsun Pema (1990).

„Billboard“ so súčasným piatym kráľom a kráľovnou

Keď sa zahraničný reportér pýtal otca súčasného panovníka – štrvrtého kráľa Jigme Singey Wangchuka (1955) v dobe jeho vlády (1972-2006), aký je hrubý domáci produkt Bhutánu, tak kráľ mu odpovedal:

„Dôležitejšie než HDP je Hrubé domáce šťastie“.

Ekonomické výsledky nie sú, podľa neho, dostatočným vyjadrením, ako sa krajine a ľuďom v nej darí. A za jeho vlády vzniklo Centrum pre HDŠ a toto sa na základe prepracovaných dotazníkov stále meria. Dokonca ako „know-how“ si ho preberajú ďalšie vyspelé krajiny.
Štvrtý kráľ dobrovoľne abdikoval v prospech syna Jigmeho v r. 2006. Ten dobrovoľne z absolútnej monarchie spravil konštitučnú a pripravil svoj ľud na demokratické voľby. U občanov sa to ale nestretlo s veľkým pochopením, pretože kráľovskú rodinu milujú, dôverujú kráľovým rozhodnutiam a nič meniť nechceli. Aspoň väčšina.

Bhután je teda od r. 2008 kráľovstvom s dvojkomorovým parlamentom, kde má ale stále hlavné slovo Dračí Kráľ – Druk Gyalpo.

Ešte stále neveríte na rozprávky? Tak vám jednu porozprávam…

Bolo to dávno, pradávno ( pre detailistov okolo roku 1630). Za siedmimi horami a siedmimi riekami… (v Tibete) žil budhistický mních, láma, menom Ngawang Namgyal. Patril do sekty Drukpa Kagju – Dračia sekta. Jednej noci mal sen. Zjavilo sa mu božstvo Mahákala – Veľký Čierny – v podobe havrana a sľúbilo mu, že keď ho bude nasledovať, privedie ho do zasnúbenej zeme. Ngawang Namgyal sa teda nechal viesť posvätným havranom až na koniec (=anta) Tibetu (=Bhota) do krajiny (bhu) vysokých hôr (=uttan). Našiel tu zem (yul) rozdrobenú na mnohé, medzi sebou bojujúce distrikty. Svojím umom a diplomaciou krajinu zjednotil a dostala názov podľa sekty, z ktorej pochádzal – Druk Yul – Dračia zem.

Bhota- anta (Koniec Tibetu) alebo Bhu-uttan (Krajina vysokých hôr) sú zložené slovné spojenia, z ktorých pravdepodobne vznikol názov Bhután.

Tiež sa nájdu zmienky o tejto krajine ako o Lhomon – Krajina temnoty alebo o Krajine liečivých bylín.

Havran je butánskym národným vtákom majúcim miesto aj na kráľovskej korune. Mahákala je ochranným božstvom Bhutánu a sekta Drukpa Kagju je najrozšírenejšou sektou v Bhutáne.

Súčasný (piaty) kráľ Jigme Khesar Namgyel Wangchuk

 

Budhismus sa sem rozšíril z Tibetu v 7. storočí vďaka tibetskému kráľovi Songcen Gampo, ktorý nechal vo svojom kráľovstve siahajúcom od Tibetu po Bhután vybudovať stoosem chrámov, aby nimi prišpedlil obrovského ženského démona sužujúceho jeho kráľovstvo. Dva z týchto stoôsmich chrámov zo 7. storočia sú na území Bhutánu. Srdce démonky je pod najsvätejším chrámom buddhistov – Džókang v Lhase.

Vo 8. storočí prišiel do Bhutánu najväčší budhistický učiteľ – Guru Rimpoče alias Padmasambava, v preklade „Z lotosu zrodený“ a šíril Buddhovu nauku – dharmu – po celej krajine. Je tu, v Bhutáne, zobrazovaný častejšie ako Buddha samotný. Najčastejšie s fúzikmi, vypúlenými očami a trojzubcom s tromi hlavami.

Velectený učiteľ – Guru Rimpoče, jeho meno „Padmasambhava“ znamená „Z lotosu zrodený“

 

Prichádzame do jediného hlavného mesta na svete, ktoré nemá semafor, do Thimphu. Križovatku tu riadi pantomímou policajt alebo policajtka.

Dnes je výročie svadby súčasného kráľovského páru. Na nádvorí kráľovského paláca Tašichodzong sa koná veľký festival Tshechu (čeču) Thimphu.

Regulérne prší, ale miestnym, podľa ktorých sa jedná o posledný opozdený monzúnový dážď, to nevadí, a tak si s nimi užívame prvé dojmy. Tance mužov v maskách, žien s bubnami, dobových vojakov s mečmi… Všetky sú pomalé, dlhé, s opakujúcimi sa pohybmi… V našom ponímaní by sa dalo povedať, že málo dynamické, ale vzhľadom na to, že ja tomu ani zamak nerozumiem, snažím sa otvárať dokorán svoju myseľ a splynúť s hudbou. A tá je omamná.

Veľkolepý festival Thimphu Tschechu

Za usmievavej asistencie miestnej polície, ktorá tu naozaj nerieši žiadne incidenty, pretože sú všetci mierumilovní, sa zaradíme do fronty na požehnanie od mnícha s maskou a rúchom Padmasambavy. Požehnanie činí pravou plechovou rukou, v ktorej drží dordže – hromoklín – rituálny artefakt, mužský element, symbolizujúci nezničiteľnosť a neprekonateľnú silu. V ľavej ruke drží zvonček – drilbu, ženský element, symbol múdrosti.

Požehnanie od Padmasambhavu

Večer sa v hotelovej reštaurácii stretávame s pilotmi kráľovskej leteckej spoločnosti Druk Air Slávkem a Jozefom. Slávek Pískatý je okrem jediného Čecha, ktorý má licenciu na pristávanie v Paro tiež jediným Čechom, ktorý opakovane absolvoval Tour of the Dragon – najťažší jednodenný cyklistický pretek na svete. 268 km cez päť sediel s prevýšením cca 6500m, ktorý musia zvládnuť pod 16 hodín.

Po pár buthánskych pivách Red Panda a Druk 11000 sadneme do autobusu a s manažérom bhutánskej cestovky Namgyelom Wangchukom sa už za tmy vezieme na kopec nad Thimphu, kde má veľký dom jeho dobre situovaná rodina. Máme odtiaľ krásny výhľad na nasvietený monumentálny Tashichodzong.

Kráľovský palác Tashichoedzong

 

V dome našich hostiteľov sa stretávame s Namgeylovou mamou a sestrou, ktoré pre nás pripravili viacchodovú večeru vrátane miestneho pokladu – cordycepsu alias jarsagomba, hubočerva, himalájskej viagry… Toto čudo sa používa i v čínskej medicíne a vyvažuje sa zlatom. Je to všeliek, povzbudzuje organizmus a hlavne je to vraj afrodiziakum. Naložili nám ho do ara – alkoholového nápoja vyrobeného z ryže, do ktorého sa ešte pridáva bielok z vajíčka. U tohoto zdvorilostného popíjania trpím, pretože je to pre mňa nepožívateľné.

To hnedé je jarsagomba, to biele je bielok z vajíčka a tá priehľadná tekutina, v ktorej je to namočené, je ara.

Na prvý deň toho bolo až-až. Neviem, či som mala vadný kus cordycepsu, ale okamžite zaspávam za vytrvalého štekotu pouličných psov, ktorých sú tu mraky. Ale ja mám našťastie od ostatných štuple do uší.

Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi učaroval najviac Bhután. Vďaka vlastným skúsenostiam z ciest pomáham ďalším cestovateľom pretaviť ich sny a predstavy o putovaní Krajinou Hrmiaceho Draka  do reality. Prečo a ako sa stal Bhután mojou osudovou krajinou sa môžete dočítať tu
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.