Plne a s úctou rešpektujem všetky kultúry a posvätné miesta, ale nikdy som nezažila „osvietenie“ na povel: „Tak tu to je! Tu to príde. Od teraz to bude inak. Lepšie. Tu je to cítiť!“
Takže v roku 2016 bola pre mňa púť do jedného z najposvätnejších miest bhutánskych buddhistov na severovýchode ich kráľovstva proste súčasť krásneho treku. Chcela som „iba“ byť v horách, šuchtať nohami a dýchať riedky vzduch.
Ísť si pre bhalodarnú únavu na konci dňa.
Ísť si pre výhľady ďalej než ostatní.
Ísť sama, ale zároveň s niekým.
Ísť bez cieľa, ale zároveň za niečím.

Až spätne mi dochádza, že v ten rok, na tom treku, v tých horách, v tom kráľovstve som sa predsa len na púť do posvätného miesta vydala. Do toho najposvätnejšieho. Na púť k sebe. Cesta sa stala púťou. A nekončí!

Mohlo to byť kľudne hocikde inde na svete.
Mohlo to byť v Nepále na treku do Gosaikundy, posvätného miesta nepálskych hinduistov.

Mohlo to byť v Tibete u Jamdrogtso, posvätného jazera tibetských buddhistov.

Alebo na Nulabor Plain, v magickej púšti aborigénov v Austrálii.

Mohlo to byť na Novom Zélande na Cape Reinga, na posvätnom mieste Maorov, kde sa stretávajú oceány a je vstup do podsvätia.

Alebo na polárnom kruhu na Aliaške u Inuitov.

A dosť dobre to mohlo byť v Tatrách na Rysoch, čo je pre moje korene, oči a srdce jedno z najkrajších miest.

Alebo to mohlo byť na lesnej ceste k Petrovej kapličke (kde paradoxne nie je vyobrazený svätý Peter ale Panna Mária s Ježiškom) v Krásné Studánce, kde žijem teraz.

Ale pre mňa to začalo proste vtedy v Bhutáne. Počas niekoľkohodinového šlapania v tichu o samote. A to, že to korunovali najkrajšie hory a jazerá, aké som kedy videla, to bol iba bonus. To iba prebudené zmysly vidia všetko krajšie. To ničím nezaťažené srdce proste miluje všetko dokola. A ja som sa zamilovala. Zamilovala do toho pocitu, ktorý ma objal. A hneď na to ma pojala úzkosť, že je dočasný.

Už tuším, čo je to pominuteľnosť. V najbližších mesiacoch som ju cítila až do morku kostí. Odchádzal mi pomaly a bolestivo zo života niekto veľmi blízky. Otec.
Ale prichádzalo aj niečo nové. Presvedčenie, že toto nie je koniec, že toto nie je všetko. Všetko len začína. A ten pocit, ktorý ma vtedy objal, chcem späť. Tak často, ako to len pôjde. Chcem ho už navždy a neustále.

Moja ďalšia životná etapa sa začína deliť na „pred Bhutánom“ a „po Bhutáne“.
"Zase do Bhutánu?"
Ubúda ľudí, ktorí sa ma práve toto pýtajú. Vidia to nadšenie v hlase, v očiach, v celom mojom konaní, keď o ňom rozprávam. Možno za pár rokov moje nadšenie opadne, možno budem takto nadšená z niečoho iného. To je úplne v poriadku. Meníme sa. A ja som za to vďačná, že sa môžeme meniť. Je to naša slobodná voľba. A keď sa nezmením ani raz za život, alebo sa zmením tisíckrát… No a čo? Keď tým neubližujem a vyvíjam sa, tak nech…

Chcela som byť veterinárkou. Som. Chcela som žiť na Zélande. Žila som. Chcela som dom a kone. Mám. (Dom je síce do splatenia hypotéky banky a kone sú kamarátov, ale to je detail). A teraz chcem zas niečo iné. No a čo?! A čo chcete vy? Teraz!