"Suzanne takes you down
to her place near the river...
And you know, she's half crazy
but that's why you wanna be there...
And you want to travel with her
you want to travel blind
And you know you can trust her..."

 

(Leonard Cohen - Suzanne)

 

 

 

 

 

 

"Ty by si raz mala napísať o tých tvojich cestovateľských zážitkoch knihu..." počula som neraz od svojich kamarátov, ktorým som posielala reporty z ciest, či už som bola za sestrou v Indii, alebo s kamarátom na treku na Tasmánii, či pol roka sama na študijnom pobyte na Novom Zélande.

Prvý naozaj ďaleký výlet som podnikla ešte ako študent veteriny v r. 2002. Viedol na Aliašku. Prozaicky - makať do rybárne. Za tri mesiace driny, kedy sme u pásu stáli 16 hodín denne a 7 dní v týždni, som si zarobila dosť na to, aby som mohla vrátiť na letenku požičané peniaze, cestovať chvíľu po Aliaške a o dva roky sa vypraviť na presne opačný kút zeme, do Austrálie.

Od tej doby sa mi diala taká "zvláštna vec".  Každý druhý rok  ma začalo neskutočne "karac, že kufre neboli dlho prevetrané", ako hovorí moja kamarátka východniarka. Proste som musela obuť túlavé topánky a ísť si "za svojim, po svojom a po svojich.""karali me ňe len tote kufre, ale i pero", a tak som o každej ceste napísala report. Niektoré z nich sa môžete dočítať na BLOGU.

Ale prečo zrovna Bhután sa stal mojou osudovou krajinou? Vezmem to okľukou...

Akého som vyznania? Vychovaná ako ateista. Nechodím do kostola, nepraktikujem buddhismus, nerozumiem hinduistickým rituálom a nestotožňujem sa s islámom. Napriek tomu v niečo verím…
Nikdy som nebola tá, čo podniká púte na posvätné miesta, za účelom „napojenia sa“. Nebola som ten senzitívec, čo cíti „silu miesta“, kde to vibruje energiou. Nevedela som „sa nacítiť“ na niekoho, na niečo.
Niežeby som nechcela. To nie, vždy ma fascinovalo „mystično“ a záhady a rituály a zázraky… ale mne sa „tie veci“ nediali.

Vnímala som iba,
aké sú tie zasnežené hory dychberúce,
aké je to slnko príjemne teplé,
aká je tá voda strašne studená,
aký je ten mach mäkký,
ako zvláštne vonia zem po búrke,
ako sa tetelím blahom, keď ležím v tráve a iba čumím do zvlnenej krajiny.
Iba? Nestačí to snáď?

Plne a s úctou rešpektujem všetky kultúry a posvätné miesta, ale nikdy som nezažila „osvietenie“ na povel: „Tak tu to je! Tu to príde. Od teraz to bude inak. Lepšie. Tu je to cítiť!“
Takže v roku 2016 bola pre mňa púť do jedného z najposvätnejších miest bhutánskych buddhistov na severovýchode ich kráľovstva proste súčasť krásneho treku. Chcela som „iba“ byť v horách, šuchtať nohami a dýchať riedky vzduch.
Ísť si pre bhalodarnú únavu na konci dňa.
Ísť si pre výhľady ďalej než ostatní.
Ísť sama, ale zároveň s niekým.
Ísť bez cieľa, ale zároveň za niečím.

Až spätne mi dochádza, že v ten rok, na tom treku, v tých horách, v tom kráľovstve som sa predsa len na púť do posvätného miesta vydala. Do toho najposvätnejšieho. Na púť k sebe. Cesta sa stala púťou. A nekončí!

Mohlo to byť kľudne hocikde inde na svete.
Mohlo to byť v Nepále na treku do Gosaikundy, posvätného miesta nepálskych hinduistov.

Mohlo to byť v TibeteJamdrogtso, posvätného jazera tibetských buddhistov.

Alebo na Nulabor Plain, v magickej púšti aborigénov v Austrálii.

Mohlo to byť na Novom Zélande na Cape Reinga, na posvätnom mieste Maorov, kde sa stretávajú oceány a je vstup do podsvätia.

Alebo na polárnom kruhu na AliaškeInuitov.

A dosť dobre to mohlo byť v Tatrách na Rysoch, čo je pre moje korene, oči a srdce jedno z najkrajších miest.

Alebo to mohlo byť na lesnej ceste k Petrovej kapličke (kde paradoxne nie je vyobrazený svätý Peter ale Panna Mária s Ježiškom) v Krásné Studánce, kde žijem teraz.

Ale pre mňa to začalo proste vtedy v Bhutáne. Počas niekoľkohodinového šlapania v tichu o samote. A to, že to korunovali najkrajšie hory a jazerá, aké som kedy videla, to bol iba bonus. To iba prebudené zmysly vidia všetko krajšie. To ničím nezaťažené srdce proste miluje všetko dokola. A ja som sa zamilovala. Zamilovala do toho pocitu, ktorý ma objal. A hneď na to ma pojala úzkosť, že je dočasný.

Už tuším, čo je to pominuteľnosť. V najbližších mesiacoch som ju cítila až do morku kostí. Odchádzal mi pomaly a bolestivo zo života niekto veľmi blízky. Otec.
Ale prichádzalo aj niečo nové. Presvedčenie, že toto nie je koniec, že toto nie je všetko. Všetko len začína. A ten pocit, ktorý ma vtedy objal, chcem späť. Tak často, ako to len pôjde. Chcem ho už navždy a neustále.

Moja ďalšia životná etapa sa začína deliť na „pred Bhutánom“ a „po Bhutáne“.
"Zase do Bhutánu?"
Ubúda ľudí, ktorí sa ma práve toto pýtajú. Vidia to nadšenie v hlase, v očiach, v celom mojom konaní, keď o ňom rozprávam. Možno za pár rokov moje nadšenie opadne, možno budem takto nadšená z niečoho iného. To je úplne v poriadku. Meníme sa. A ja som za to vďačná, že sa môžeme meniť. Je to naša slobodná voľba. A keď sa nezmením ani raz za život, alebo sa zmením tisíckrát… No a čo? Keď tým neubližujem a vyvíjam sa, tak nech…

Chcela som byť veterinárkou. Som. Chcela som žiť na Zélande. Žila som. Chcela som dom a kone. Mám. (Dom je síce do splatenia hypotéky banky a kone sú kamarátov, ale to je detail). A teraz chcem zas niečo iné. No a čo?! A čo chcete vy? Teraz!

Navštívené krajiny chronologicky:

2002 AliaškaDrina v rybárni a drsná krása divočiny

2004 Austrália a TasmániaZ púšte do pralesa, od oceánu na vrcholky hôr

2006 IndiaKto sa neposral, nebol v Indii

2008 Čierna horaVeterinári na tripe

2010 Nový ZélandVečný študent – jazykový pobyt a internship na veterinárnej klinike

2012 Nový ZélandNa treku nad oblakmi,  s delfínmi pod hladinou

2014 Nepál, TibetPestovanie závislosti na riedkom vzduchu

2016 BhutánNa krídlach hrmiaceho draka

2017 BhutánCesta osamelého leoparda

2018 Bhután - Tam, kde lieta tiger

2018 Tibet - Kašgar - Lhasa: 3000 kilometrov po Hodvábnej ceste