Tasmánia – ostrov s divokým srdcom

Keď zavítate do Austrálie a napriek jej veľkosti máte ešte čas navyše, navštívte tak trochu odlišný svet – Tasmániu. Ostrov oddeľuje od pevniny Bassova úžina a na ploche jeden a pol rozlohy Slovenska sa „tlačí“ niečo viac ako pol milióna obyvateľov.

42% celkovej plochy zaberajú chránené oblasti a národné parky, ktroré boli stredobodom záujmu našeho krátkeho cestovania naprieč týmto Ostrovom inšpirácie.

Národný park Lake St. Claire (foto Peter Verček)

Trochu z histórie…

V roku 1642 na jej brehoch pristál holandský moreplavec Abel Tasman, ktorý ju pomenoval Van Diemenova Zem (podľa sponzora plavby). Začiatkom 19. storočia sa toto meno stalo synonymom pekla na zemi. Prebiehali tu boje medzi pôvodným obyvateľstvom a prvými osadníkmi a ostrov začal slúžiť aj ako trestanecká kolónia Britského impéria. Až v roku 1855 bol premenovaný na Tasmániu a r. 1901 sa stal štátom Austrálskej federácie.

Plánovanie…

… sedemdňového okruhu Tasmániou nebola žiadna veľká veda. V informačnom centre v Melbourne sme si s kamarátom podľa nádherných obrázkov na propagačných materiáloch vytipovali miesta, ktoré chceme vidieť, napočítali vzdialenosti a časy, dokreslili okruh okolo ostrova, objednali auto v Rentalcars a kúpili online letenky cez Jetstar Airways.

Prenájom vlastného auta je najlepší spôsob, ako precestovať Tasmániu (foto Peter Verček)

Z cestovateľského denníku

Je 1. september 2004, prvý jarný deň v Austrálii, a my sadáme na krátky let Melbourne – Hobart.

V Hobarte síce ešte svieti zubaté jarné slnko, ale po príchode do Národného parku Lake St. Clair už mrholí a padá hustá hmla a aj teplota. Toto počasie dáva najhlbšiemu jazeru na južnej hemisfére zvláštnu atmosféru. My v ten deň stíhame už len prechádzku popri vode až k Platypus Bay (Zátoka vtákopyska), kde je vraj možné pri úsvite a západe slnka pozorovať tohto prapodivného tvora. Vtákopyska sme síce nevideli, ale po návrate do kempu musíme zo spoločnej kuchyne pred večerou vyhnať klokana (wallabyho).

Wallaby je klokan strednej kategórie (foto Peter Verček)

Samotný kemp pozostáva z komplexu jednoducho zariadených drevených chatiek s posteľami a matracmi a k pohodlnému spánku nám stačia vlastné spacáky. Mohli sme si síce vybrať aj bývanie v luxusnejšom hoteli alebo trebárs aj spať v stane, ale dobre organizovaná sieť hostelov YHA sa javila ako najrozumnejší kompromis medzi cenou a komfortom.

Hostel v NP Cradle Mountain (foto Peter Verček)

Divočinou vo wombatích stopách

Nasledujúce deň podnikáme výlet na Mt. Rufus (1415 m.n.m.). Ráno je chladné, machom obrastené stromy pralesa sú zamrznuté a väčšia časť chodníka je stále pod hlbokou pokrývkou snehu. Darmo, jar začala len včera. Počasie nám však praje a po pár hodinách náročného brodenia sa snehom, z ktorého trčia otužilé palmy, sme na vrchole. Kocháme sa azúrovou oblohou a výhľadom na kopcovitú krajinu a čierne hladiny jazier, kde sa horčicová farba tráv strieda so sviežou zeleňou eukalyptov.

Výhľad z Mt. Rufus (foto Peter Verček)

Chodník i so značkami mizne kdesi pod snehom, a tak sa vydávame po vombatích stopách dokončiť 6-hodinový okruh späť do kempu.

Od jazera St. Clair pokračujeme ďalej smerom na severozápadné pobrežie ostrova. Prechádzame mestečkom Queenstown, čo síce znie veľmi luxusne, ale opak je pravdou. Je to len neveselo pôsobiaca komunita pri povrchovej medenej bani a ulice dva a pol tisícového mesta sú vyľudnené. Dorazíme až na pobrežie do malého mesta Strahan, kde prespíme v drevenej chatke YHA s názvom Vombat.

Queenstown – znie tak noblesne, ale toto je realita (foto Peter Verček)

Druhý deň okolo obeda sme už v národnom parku Cradle Mountain a i keď poprchá, dávame prechádzku okolo kráterovitého jazera Dove Lake a vyššie položoného Lilla Lake. Počasie sa začína meniť. Prší a svieti slnko, až je z toho dúha. Zasnežené vrcholy Cradle Mountain sú v ťažkých sivých mrakoch. Prechádzame kaňonom, sme tu sami a ticho prerušujú iba zvuky lesa a rieky padajúcej do Knywet Falls.

Dove Lake a v pozadí impozantné Cradle Mountains (foto Peter Verček)

Večer pri presune zo spoločnej kuchyne do našej kabínky nás niečo prenasleduje. Je to vačica! Malá potvora s veľkými očami, ktorá sa nezdá byť vôbec plachá a nechá sa i pohladiť. Pod zub ale nič od nás nedostane. Je to zakázané!

Vačica (possum) je síce plaché zviera, ale v očakávaní jedla, je ochotná prísť na dosah. NEKŔMIŤ! (foto Peter Verček, ruka Zuzana Odleváková :)))

Keďže máme pocit, že sme nevideli zo zvierat Tasmánie dosť, vydávame sa s čelovkami na „lov“ tasmánskeho diabla. Je to mäsožravý vačkovec, vo veľkosti malého psa, aktívny je hlavne v noci.

Kedysi obýval celú Austráliu, teraz prežíva už iba na Tasmánii. Svoje meno „diabol“ dostal podľa zúrivého chovania, ktorým sa prejavuje pri obrane koristi, partnerky alebo v ohrození.

„Ulovili“ sme však iba jedného splašeného wallabyho a niekoľko padajúcich hviezd.

Vrchol našeho výletu

Ráno o siedmej je teplota -2°C a dvere na aute nám po nočnom daždi primrzli. Na parkovisku pri Dove Lake sme jediní. Cieľ je jasný – vrchol Cradle Mountain (1545 m.n.m.). Stúpame v rannom tichu po drevenom chodníku popri Wombat Pool, ďalej cez pahorkatinu ohraničujúcu jazero Crater Lake s čiernou pokojnou hladinou, nad ktorou sa vznáša hmla. Po namrznutej snehovej kruste sa dostávame až k skromne vybavenej chatičke Kitchen Hut, ktorá je z jednej tretiny zasypaná snehom. Ale vo vnútri je narúbané drevo, je tam piecka a dokonca aj nejaké konzervy a tak je sa kam v prípade náhlej zmeny počasia bezpečne ukryť.

Wombat pool pri ceste na Cradle Mountain (foto Peter Verček)

Vydávame sa na finálny výstup strmým svahom, kde spod snehu trčia skaliská. Hmla sa trhá rovno pred nami a pred posledným traverzom je obloha modrejšia než modrá. Z vrcholového plató vidíme na kilometre ďaleko. Nikde žiadna známka civilizácie. Presne ako sľubujú letáky – „No artificial ingredients“. Je ticho. Sme na šiestom najvyššom vrchu Tasmánie a ani nezafúkne. Cez údolie pod nami sa týči Barn Bluff (1559 m.n.m.), špicatý skalnatý masív ostro vyrastajúci z jemne zvlnenej krajiny ako spiaca sopka.

Výhľad z vrcholu Cradle Mountain (1545 m), v pozadí Barn Bluff (1559 m) (foto Peter Verček)

Pri zostupe sa po snehu viac kĺžeme ako chodíme. Na vyhliadke Marion Lookout stretávame miestneho sprievodcu so skupinkou turistov. Blahoželá nám ku krásnemu počasiu, ktoré tu býva iba pár dní do roka a k tomu, že sme boli dnes a za posledných 6 dní prví, ktorí na Cradle Mountain vystúpili.

Za odmenu stretávame na konci nášho 6-hodinového výletu ešte ježuru (echidna). Tento vačkovec vyzerá ako ježko, ale nechce sa nechať fotiť a stočí sa do klbka pod dreveným chodníkom.

Cradle Mountain pri spiatočnej ceste (foto Peter Verček)

Ako Robinsoni v Zátoke ohňov

Presúvame sa cez zvlnenú zelenú krajinu s farmami na sever do druhého najväčšieho mesta Tasmánie – Launcestonu. Civilizáciu si večer užijeme pri obľúbenom fish and chips a pivka James Boag’s. Viac z nej nestíhame a vlastne ani nechceme. Nás láka príroda.

Už o šiestej ráno vyrážame na severovýchodné pobrežie do Bay of Fires. Je to gýčovka ako z reklamy. Biele pláže kúpajúce sa v modrom Tasmánskom mori a žltom slnku naviac ozdobené červenými skalami, ktoré svoju farbu získali vďaka zvláštnej hube rastúcej na ich povrchu.

Bay of Fires (foto Peter Verček)

Včera sme sa brodili snehom a dnes naskáčeme do mora! Teplota vody odpovedá začínajúcej jari, ale za to máme celé pobrežie pre seba.

V národnom parku Freycinet, konkrétne v Coles Bay sa pýtame na chatu, v ktorej chceme prespať. Rangerka sa na nás znepokojene pozrie a povie: „There is NO HOT WATER!“ S úsmevom, že je to OK si berieme kľúče a chata s verandou v zálive, kde sú postele s matracmi, elektrina a sporák v kuchyni je zase len naša! Suchý záchod opodiaľ je tiež úplne postačujúci.

Chatka YHA kde síce nebola teplá voda, ale za to tento výhľad (foto Peter Verček)

Lákadlom tohoto národného parku je granitová hora Mt. Amos (454 m.n.m.), z ktorej je 360°-stupňový výhľad na celý polostrov s bielou plážou Wineglass beach na jednej strane a Hazard beach na strane druhej, kde si vychutnávame úplne osamotení západ slnka a po tme sa vraciame do chatky v zálive.

Wineglass beach z cesty na Mt. Amos (foto Peter Verček)

Chodci, pozor na lyžiarov! (wtf?)

Ráno sa lúčime s pobrežím v Sleepy bay a naša ceste vedie do vnútozemia, do národnému parku Mount Field. Na horizonte sa dvíhajú do sivého neba zasnežené hory.

V info centre sa dozvedáme, že YHA hostel nefunguje, kabínky sú kvôli prázdninám všetky obsadené a tak sa musíme uspokojiť s neďalekým hotelom.

Turistická značka do hôr vedie po zjazdovke. Počas výstupu pomaly zobliekame zimné oblečenie a pri vleku, kde stále frčí lyžiarska sezóna, sme už iba v krátkom tričku.

(foto Peter Verček)

Bohužiaľ lyžiarske vybavenie sa dá požičať iba v Hobarte, a tak nemôžeme využiť jedinečnej príležitosti urobiť pár oblúčikov na tasmánskom snehu. Pri postupe po hrebeni sme stratili dosť času brodením sa v mäknúcom snehu a náš cieľ, ktorý vidíme pod modrou oblohou pred sebou – Mt. Field West – dnes už nestihneme. Po slnečnom kúpeli na vyhriatych kameňoch sa otáčame späť a navštevujeme aspoň fotogenické vodopády Russel FallsHorshoe Falls.

Horseshoe Falls (foto Peter Verček)

Zachránené eukalypty a návrat do Hobartu

V štýlovom hoteli raňajkujeme s greenpeace-áčkami zo Sydney, ktoré majú namierené rovnako ako my do Styx Valley. My tam ideme obdivovať majestátne storočné eukalypty. Ony tam idú protestovať proti vyrubovaniu týchto najvyšších (cca 85m) kvitnúcich rastlín na svete. (Po návrate na Slovensko sa dozvedáme, že kampaň na zastavenie ťažby bola úspešná).

Rieka Styx (foto Peter Verček)

Pod korunami eukalyptov je džungľa s obrovskými papraďami, okolo ktorých meandruje Styx. Rieka dostala meno podľa svojej zvláštne tmavej farby. Z tejto výpravy do praveku sa dnes musíme vrátiť do civilizácie. Hobart volá!

Mesto s populáciou 128 tisíc (2004) sa rozprestiera v zálive a stráca sa v horách. Kocháme sa výhľadom naň z najvyššieho bodu v okolí, z Mt. Wellington (1270 m.n.m.), kam sa dá dostať autom. Uličky a móla prístavného mesta, ktoré bývalo vstupnou bránou do Antarktídy, žije kľudnou atmosférou.

Hobart, hlavné mesto Tasmánie z vrcholu Mt. Wellington (foto Peter Verček)

Záver…

1300 km najazdených touto divokou i skrotenou krajinou je za nami. A aké je to tam dnes? O tom možno napíše niekto iný, niekedy inokedy.
Čo bude platiť vždy, je heslo, ktoré sme videli na billborde v Melbourne:

Tasmania bola i pre mňa „mania“ (foto Peter Verček)

Tasmánia v kocke:

Zriadenie: Ostrovný štát Austrálie
Rozloha: 68.401 km2
Počet obyvateľov: 519.000
Hlavné mesto: Hobart
Mena: austrálsky dolár (AUD)

Rady na cestu

Potrebujete:
– austrálske víza.
– zaplatiť vstupné do národných parkov. Je možné si zakúpiť výhodnejší National park pass pri vstupe do viacerých NP.

Môžete:
– letieť do Hobartu z Melbourne, Sydney a Brisbane
– plaviť sa loďou do Hobartu taktiež z Melbourne
– požičať si auto priamo na ostrove pre väčšiu slobodu pohybu alebo využiť pravidelné autobusové linky či komerčné zájazdové linky (coach) s vlastným itinerárom.

Doporučujeme:
– v hlavnej turistickej sezóne od decembra do marca si rezervovať ubytovanie s predstihom.

Pri našom mimosezónnom septembrovom cestovaní sme našli ubytovanie vždy i na poslednú chvíľu po príjazde do danej destinácie.

(Všetky fotografie sú od travelbuddyho Petra Verčeka. Navštívte jeho FB: https://www.facebook.com/pepephotocom/ . Díky Pepe!)

Znak Tasmánie – Tylacin – vyhynutý vakovlk (foto Peter Verček)
Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi učaroval najviac Bhután. Vďaka vlastným skúsenostiam z ciest pomáham ďalším cestovateľom pretaviť ich sny a predstavy o putovaní Krajinou Hrmiaceho Draka  do reality. Prečo a ako sa stal Bhután mojou osudovou krajinou sa môžete dočítať tu
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.