Ružové šnúrky ako znamenie?

Vidieť všade znamenia? Vraj sú nám každý deň posielané… Ja neviem, asi nemám talent na dekódovanie. Čo ale hľadám a vidím, sú paralely. Lebo ak je všetko hologram, tak aj rozpadnuté tenisky majú v Universe svoj väčší zmysel…

Rozpadnuté tenisky?

Niekoľko rokov som si vravela, že behať po lese sa dá aj s halovkami, v ktorých som hrávala volejbal.

A dá sa v nich behať, aj keď na ich popraskala umelá hmota, ktorá bola iba na ozdobu.
A dá sa v nich behať, aj keď už zboku povážlivo riedla látka, až z toho bola diera.
Ešte stále sa v nich dalo behať, keď sa odlepila špička.
Ale keď sa jeden deň odtrhla celá podrážka, už to fakt nešlo.

Jeden jediný deň za posledné mesiace som zostala bez možnosti ísť si zabehať ráno so psom do lesa.
Dlho som si nedopriala nové bežecké topánky a zo dňa na deň som prišla o možnosť ísť behať kvôli takej blbosti.

Ranný beh je pre mňa nabitie do nového dňa. Fyzické „potýranie“ pred tým psychickým v práci :))).

Milujem studený ranný vzduch, lebo i keď pri vychádzaní z domu postaví chlpy na sporo oblečenom tele do pozoru, tak pri návrate už príjemne chladí prehriatu kožu. A aj chlad je iba pocit. Ja zvolím, či príjemný alebo nepríjemný. (Ok, občas mi to vsugerovanie drhne.)

Milujem ticho lesa, keď počujem iba svoj dych (a funenie psa), šveholenie dažďa a praskanie vetvičiek od utekajúcich sŕn.

Milujem pocit dopadania nôh do mäkkého ihličia.

Milujem každý odraz a krátky let cez kaluže.

Milujem pruženie šliach pri behu do kopca a zatínanie svalov pri behu z neho.

Milujem každé zakopnutie, ktoré ustojím.

V ten ďen som to odbehala v trekových topánkach. Aby sa nepovedalo, že som neskúsila alternatívu. Šlo to. Trochu ako za trest.

Druhý deň som sadla do auta a pre nové vybásnené „behačky“ si došla do Prahy. Moje atribúty splňovaly topánky s ružovými šnúrkami. Oh, ako ja neznášam ružovú!

Ultraľahká topánka, perfekná podrážka, dosť široká na moju kačaciu tlapu, rychloschnúci materiál, ale… ružové detaily?! Možno niekde inde alebo inokedy bude niečo iné, lepšie… Odchádzam z predajne… STOP!

Čo je podstatné? Čo sa dá zmeniť? Na čom záleží? Tu a teraz. Ďalšie dni, možno týždne bez behania kvôli ružovým šnúrkam? Kvôli čakaniu, či niekde, niekedy nebude niečo lepšie? NIE! Platím kartou sumu, ktorú by som pred pár mesiacmi za „behačky“ nedala, lebo som na to nemala. A dochádza mi ďalšia paralela.

Keď mi bolo „ouvej“, tak behanie bola jedna z vecí, ktorá ma dostala do formy psychickej i fyzickej a stačili na to „halovky“. Nebolo vtedy na iné. Rozpadli sa až vtedy, keď ja som bola schopná sa rozhodnúť, čo chcem, za akú cenu a vtedy, keď som už na to MALA!

Môj záver tejto analýzy – staré veci sa rozpadnú, až keď mám na nové. A to neplatí len o topánkach. To sa dialo paralelne v mojom pracovnom i súkromnom živote.

Veci, ktoré majú byť nahradené, sa rozpadnú, až keď sme pripravení na nové, len sa toho nesmieme zľaknúť a neodkladať nové/iné len preto, že to má „odporné ružové šnúrky“, ktoré vo finále ide ľahko vymeniť.

Teraz je najlepšie mať nové „behačky“, lebo milujem beh a ružové šnúrky sú podružné. Začať, tam kde som, s tým, čo je. A potom možno dôjde aj na výmenu šnúrok. Alebo sa mi časom začnú i páčiť. Kto vie? 😉

Let´s run!