Ako som si prešla ohňom

„Prečo horíš?“
„Pre lásku.“
„Prečo ešte horíš?“
„Pre zmysluplnosť každého môjho konania.“
„Prečo ešte?“
„Pre svoj súčasný zámer…“

Ten zámer som v tú noc šla rituálne zapáliť. Ale predtým muselo niečo staré zhorieť…

Keď ránom horí hora

Čo odpoviete vy, keď sa vás niekto opýta: „prečo horíš“? A to nie raz, ani nie trikrát, ale tridsaťkrát. Začnete hľadať na dne svojej duše tie pravé odpovede? Pretože, keď vyčerpáte prvými odpoveďami všeobecné fakty (pri všetkej úcte k nim) a dovolíte si sami ísť hlbšie a ďalej, do svojej podstaty, začínate sa úprimne pýtať svojho srdca a potom sa nestačíte diviť, prečo vlastne v živote horíte. Ak teda nie ste už totálne vyhorení 😉 a toto „stupidné ezo cvičenie“ ani nebudete podstupovať 🙂 .

Aj ja som bola v ten deň nespočetnekrát opýtaná. I ja som na stále rovnakú odpoveď hľadala stále nové a nové odpovede. Pritom stále pravdivé. A nachádzala… Vtedy, v ten deň, v tú noc. Pre čo všetko budem horieť za pár rokov, neviem. Jedno ale chcem, aby zostalo navždy. Zmysluplnosť a láskyplnosť každého môjho konania.

… ale niečo starého muselo  zhorieť…

Je to zvláštny deň, zvláštna konštelácia okolností. Po 11 rokoch som podala na „mojej“ milovanej veterinárnej klinike výpoveď. Včera som bola naposledy v práci. Dnes stojím na mieste, kde o chvíľu postavíme hranicu. V nej zhorí všetko, čo nepotrebujeme, čoho sa chceme zbaviť; strachy, vlastnosti, myšlienky, zvyky, veci, ktoré chceme nechať zhorieť, či očistiť a vytvoriť priestor pre niečo nové.

Zároveň s touto hranicou zapálime to, čo chceme, aby bolo súčasťou našeho života a rozdýchavalo vášeň. Rozdýchalo to, pre čo v hĺbke srdca naozaj horíme. Pre čo sme ochotní prejsť po žeravom uhlí, pretože tomu tak silne veríme, že strach nás neochromí. Pre čo sme ochotní sa i popáliť, pretože je to naša najvnútornejšia pravda.

Tu, na chodníku z uhlíkov, ale i tam vonku, v reálnom živote. Za čo sa stojí popáliť vám? Horíte pre to, pre čo ste ochotní sa i spáliť?

„Tak sa mi pozri do očí a odpovedz si.“

Miesto, kde bude stáť hranica, zdobíme kvetami. Nosíme naň za spevu, zvuku bubnov a chrastidiel polienka. Vkladáme túžby i strachy. Hranica sa zapaľuje, zvuky bubnov vibrujú priestorom a spev sa rozlieha do chladného večera…

„Oheň proměn mně,
zapal vášeň ve mně.
Já volím život!
Já volím odvahu!
Tančím s plamenem…“

Hranica dohorieva. Zo žeravých uhlíkov vytvoríme koberec. Niektoré pragmatické ženy si chcú byť isté, že to nie je trik, že sú uhlíky naozaj dosť horúce a siahajú rukou do pahreby. Popália si dlane.

Každá z nás sa postupne stavia pred žeravý koberec. Teraz stojím na začiatku tejto cesty aj ja. Na jej koniec si dávam svoj zámer.

Nemám strach zo spálenia, nemám pochybnosti o svojom konaní, ani o správnosti toho zámeru. Jediné slovo, ktoré sa mi vkradlo do mysli bolo „TRUST“ – dôveruj. Bubny zrýchľujú, ja si priložím spojené dlane na úroveň čela, úst a srdca a vykročím.

Je to pocit, akoby som šla po mäkkom teplom machu. Neuveriteľné. Som na konci. Počujem jasot a cítim vďačnosť. Súdržnosť a bezpečie. Chodidlá sú čierne ale nepopálené. Keď je zámer čistý, oheň je milosrdný.

Kto by to bol povedal, že chodiť po žeravom uhlí, je ako chodiť po machu.

Vraj my ženy chodíme cez oheň inak ako muži. Muži z pozície sily, sebezaprenia a odhodlania „Dám to“, ochotní zniesť nejakú tú boliestku, bolesť, utrpenie. Ženy s pokorou a vierou, že i keby to bolelo, má to tak byť.

Druhý krát stojím pred žeravým kobercom. Skandujúci dav okolo, vibrovanie bubnov… Už viem, ako sa cítili vládcovia, keď počuli hordy ľudí revať na ich počesť… Naivná… Vstupujem na uhlíky a pri druhom kroku ma oheň pobozkal. Malinká bodka na klenbe chodidla je upozornením, že mi chýba pokora. Oheň bol ale milosrdný a pripomienku naň mi zanechal na mieste, ktoré nebude bolieť, keď obujem pohorky a vykročím za svojím snom. Zajtra odlietam do Bhutánu.

Makalu z kokpitu lietadla smer Bhután