Mala som asi osem rokov, keď môj škrečok spadol z výšky a prestal chodiť. Na druhý deň uhynul. Vtedy som plakala najviac z frustrácie, že mu CHCEM, ale NEVIEM pomôcť. Nevedela mu pomôcť ani mama, ani otec. Veterinár v našom malom meste v tej dobe takýto druh zvierat vôbec neošetroval. A tak sa z lásky ku zvieratám a túžbe im pomáhať zrodil môj sen.
Keď som študovala na strednej škole, spadla som z koňa a pár dní strávila v nemocnici. Čas som si krátila čítaním knihy. Bola o Kláre, ktorej milovaný kôň si zranil nohu takým spôsobom, že ho všetci naokolo chceli nechať utratiť.
Klára v tej dobe študovala veterinu a i keď mala do skúseného doktora ďaleko, tak sa odhodlala k takmer nemožnému – zachrániť zranenú nohu a tým i život koňa.
S vedomosťami, ktoré mala, s ďalšími, ktoré po nociach naštudovala a s odhodlaním, ktoré ju viedlo cez všetky komplikácie k cieľu, to dokázala.
A vtedy som sa rozhodla, že i ja chcem VEDIEŤ pomôcť, pretože iba CHCIEŤ niekedy nestačí.
Stala som sa veterinárnou lekárkou. Znalosti som získavala 6 rokov na uviverzite v Košiciach a ďalších 12 rokov v praxi na nonstop klinike, na zahraničných internshipoch, na desiatkach školení a počas stoviek hodín zaborená v odborných knihách a článkoch na internete.
Moja práca bola úžasnou, radostnou, motivujúcou ale i vyčerpávajúcou, frustrujúcou a bolestne neodeliteľnou súčasťou môjho každodenného života.
Nasadenie, s akým som veterinu za posledných 12 rokov robila a čo som jej bola ochotná obetovať, si vybralo svoju daň. A to nie som vôbec tak ďaleko, ako som si priala byť, až raz „budem veľká doktorka“. Nepriblížila som sa zďaleka svojím najväčším ideálom, a predsa dochádza dych.
Nastal čas povoliť, spomaliť, zamyslieť sa… Ako pomáhať iným a zároveň neničiť seba. Hľadám svoju cestu. Pre vás. Pre vašich zvieracích kamarátov.