Púť Saharou – dobrodružstvo duše

Stojíme v kruhu na slnkom rozpálenom námestí v tuniskom mestečku Douz. Zmiešaná skupina dvanástich pútnikov a mužsko-ženská dvojica sprievodcov. Každý z nás má iný dôvod a zámer, prečo sa vydal na púť do púšte. Tam, v kruhu, sme ten zámer všetci vyslovili a odložili role a masky, ktoré sme doteraz v našom bežnom živote hrali. 

V jednom z obchodíkov, ktoré spolu s neodmysliteľnými čajovňami obkolesujú námestie, si kupujeme turbany a burnusy. Tie nás budú chrániť pred slnkom, zimou, pieskom i muchami. Pod stromom pomaly popíjame sladký čaj a čakáme na džípy. Odvezú nás na okraj púšte, kde už na nás čakajú beduíni s karavanou dromedárov. Cesta do hlbín Sahary a iného plynutia času začína.

Keď som bola ešte doma v teple obyvačky, vyvolávala vo mne táto púť veľké obavy a strachy. Predstave, že budem putovať štrnásť dní cez púšť iba s buzolou, bez hodiniek, bez telefónu, bez sprchy, spať v spacáku medzi škorpiónmi a strávim celé tri dni a tri noci osamote bez jedla na vision queste, tej sa môj racionálny mozog a pohodlné telo veľmi bránili.

Bála som sa, že mi bude cez deň príliš horúco a cez noc príliš zima. Bála som sa, že ochoriem, alebo ma pichne škorpión a tak ďaleko od civilizácie nebude dostupná okamžitá pomoc. Bála som sa i toho, že sa po pár dňoch, keď sa mi to nebude páčiť, nemôžem jednoducho zobrať a odísť. Ale najväčší strach som mala z toho, že sa sama v nekonečnej púšti bez orientačních bodov proste stratím. Ale i tak sa čosi vo mne rozhodlo ísť.

Všetky moje obavy a strachy zmizli, len čo som do púšte vstúpila. Hebkosť piesku, príjemné teplo, pokojné správanie sa sprievodcov, okamžitá súnaležitosť spolupútnikov a vedúci beduín Ahmed so svojimi prenikavými svetlými očami v tmavej tvári, pre ktorého je púšť domovom, rozpustili všetky pochybnosti.

Za pár minút som vedela, ako pracovať s buzolou, ako sa chovať v prípade, že ma uštipne škorpión a aké veci zbaliť do malého batohu na prežitie prvých dvatsiatichštyroch hodín, keby som sa naozaj nejakou blbou zhodou náhod stratila. Heslo púte znelo „Chovaj sa rozumne“.

Sahara nie je fádna, ani nudná, ani pustá. Je nádherná, pestrá, živá, premenlivá, voňavá a čistá. Má svoje rovinaté údolia so zelenými kríkmi a trsmi trávy i obrovské holé duny. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa naučili chodiť v piesku s čo najmenšou námahou a podľa tvaru dún si vyberať cestu, aby sme sa zbytočne nezabárali. Niektorí z nás šlapali naboso. Piesok nebol vôbec rozpálený, bol príjemne teplý a tak zamatovo hebký, že sme sa v ňom mohli kúpať. Ono nám vlastne nič iného ani neostalo, keďže vzácnu vodu, ktorú sme si ráno doplnili u karavany a niesli celý deň v batohu, sme mali iba na pitie.

Každé ráno sme vstávali pred úsvitom. Vždy jeden z nás budil ostatných piesňou. S miznúcou tmou pomaly obchádzal celý tábor od pútnika k pútnikovi a spieval.

V tichosti sme sa odobrali každý sám na miesto, odkiaľ sme sledovali východ slnka. Čo bolo tak iného na úsvite v púšti? Možno to bolo tým mäkkým svetlom nezvyklých tónov, možno tým tichom, v ktorom sa mi zdalo, že počujem hudbu ušiam nepočuteľnú a možno iba tým, že sa nebolo kam ponáhľať a bola som tam v tú chvíľu iba kvôli svitaniu.

Pár mojich spolupútnikov si jedno ráno vyšlapalo na vysoké duny na horizonte. Ich tmavé siluety stáli oproti rozsvecujúcemu sa obzoru, kým ja som sedela v údolí za nimi. V burnusoch s kapucami na hlavách vyzerali ako mágovia z dávnych čias, ktorí poznajú mystérium života. Z vyvýšeného miesta uvideli východ slnka skôr ako ja a pomaly sa začínali vracať. Na chvíľu mi bolo ľúto, že som si aj ja nevyšlapala tak vysoko, a kvôli tomu som o niečo zásadné prišla. Ale v tom sa ozval vo mne hlas. 

„ZOSTAŇ, KDE SI, TVOJ VÝCHOD SLNKA ŤA NEMINIE.“

Za pár minút sa nad dunami začala objavovať žeravý kotúč a ja som pocítila obrovský kľud.

Tú vetu vnútorného hlasu, ten pocit kľudu a obraz vychádzajúceho slnka na horizonte si nosím v sebe i po návrate do bežného života.

Niekedy nemôžem zmeniť to, kde sa nachádzam. Niekedy sa v živote ocitnem v tmavom údolí. Ale pokúsim sa žiť najlepšie, ako viem tam, kde práve som a budem veriť, že môj východ slnka ma neminie.

Kým sme si balili veci do tašiek, ktoré sa potom nakladali na dromedáre, beduíni nám chystali raňajky. I z mála dokázali vždy vykúzliť nesmierne chutné jedlo. Vajíčka s bylinkami, zapečenú zeleninu, šošovicovú polievku, cestoviny s paradajkovou omáčkou, vajíčkami plnené jemné cestíčko brik. Ale najväčšou pochúťkou bol „obyčajný“ chlieb. Cesto z múky a vody vyťahané do obrovskej placky hodili beduíni na žeravé uhlíky, zasypali pieskom a do pár desiatok minút bol pred nami na jedálnom koberci voňavý a vláčny beduínsky chlieb – khobza. Namáčali sme si ho do olivového oleja a niekedy k nemu pridali ešte harrisu – pikatnú pastu z chilli papričiek.

Po raňajkách sme dostali od sprievodcov dve zadania na nadchádzajúci deň. Jedným bol azimut a druhým téma, s ktorými budeme putovať.

Nastavili sme buzoly a vyrazili. Každý sám, svojim tempom, svojou trasou, so svojimi myšlienkami. Kto potreboval, zastavil. Kto chcel ísť bez prestávky, šiel. Kto chcel, váľal sa v piesku, písal denník, plakal bolesťou, alebo tancoval radosťou. Putovanie malo jednu podmienku: byť do súmraku v základnom tábore pri karaváne. Šlapali sme bez znalosti času až do doby, kým sme k nemu nedorazili, alebo neuvideli Ahmeda mávajúceho na vyvýšenom mieste turbanom, aby nám dal vedieť miesto stretnutia.

Či sa niekto stratil? Áno aj nie. Hneď prvý deň sme už neúmerne dlho čakali na jednu pútnicu, ktorá zastavila skôr, než došla do miesta stretnutia. Beduíni ale o približnej polohe každého z nás vždy vedeli. Pohybovali sa púšťou udivujúcou rýchlosťou a ľahkosťou. Inštrukcie pre nás pútnikov boli jasné. Keď si myslíme, že sme sa stratili, alebo sa nám niečo stalo, zostaneme na jednom mieste, vyvesíme na vysoký krík turban, ľahneme si do tieňa a počkáme, kým nás niekto nájde. Takže nikto sa nikdy nestratil.

Večer sme jeden po druhom dorazili do tábora. Ten beduíni rozložili vždy v údolí s nízkými dunami a aspoň nejakou živou vegetáciou, na ktorej sa mohli cez noc pásť dromedáre. Každý z nás si našiel svoje miesto na nocľah tak, aby mal súkromie. Niekto spal v stane, niekto iba v spacáku pod širákom. Kým beduíni varili svoje dobroty, my sme šli zbierať drevo na oheň.

Najkraším večerným programom na temnejúcom nebi bolo zapadajúce zlatožlté slnko na jednej strane a vychádzajúci červený mesiac nastrane druhej. Tóny farieb sa plynule menili, ako jeden preberal vládu od druhého. Vďaka tomuto nezvyklému výjavu som si pripadala ako na inej planéte. V ústach som slastne vychutnávala beduínske dobroty a v srdci sa ukotvovala krása, ktorá je tu neustále prítomná, i keď sa my nedívame.

Po večeri sme vždy usadli do večerného kruhu zdieľania. Zas a znova som žasla, aký bohatý vnútorný svet majú moji spolupútnici. Keď zdieľali svoje ťažké osudy, pripadal mi ten môj celkom malicherný. Vďaka týmto úprimným spovediam, dokorán otvoreným srdciam a tichému porozumeniu  som sa liečila zo svojej bolesti a získávala silu.

Noci v púšti sú ešte magickejšie než dni. Nekonečná hviezdna kupola a strieborný svit mesiaca odrážajúci sa od dún menia púšť na rozprávkovú krajinu, kde fantázia začne pracovať na plné obrátky. A potom tie živé a vizionárske sny!

Sahara k nám bola v novembri milostivá. Cez deň bolo príjemne teplo a v noci nebola veľká zima. Nezastihol nás ani dážď ani piesočná búrka. Celé to kazili iba dotieravé muchy, ktoré hneď našli čo i len centimeter odhalenej kože. Na rozdiel od iných odolných parťákov, som ale nezniesla, aby mi liezli po tvári, do očí, na pery… Ovinula som sa turbanom tak, aby mi ostal priezor iba na oči a na tie som nasadila slnečné okuliare.

Len čo som vstúpila do púšte, okamžite som prestala vnímať čas a absolútne mi to vyhovovalo. Nevedela som nielen to, koľko je hodín, ale ani aký je deň v týždni, či dátum. Nevedela som, koľko dní nám ostáva do odchodu. Čo som vedela, že nás ešte čaká trojdňový pobyt osamote, tzv. sólo. Sprievodcovia nás jedno poobedie dosť prekvapili, keď oznámili, že vyrážame v ten deň po zotmení.

Balíme každý do batohu najmenej deväť litrov vody, veci, ktoré potrebujeme na spanie, minimum oblečenia a pohotovostný batoh so zápalkami, čelovkou, záchranárskou fóliou, nožom, energetickou tyčinkou a denníkom. Dostávame od sprievodcov návrhy na vnútornú prácu s našim zámerom. Potom si každý z nás vyberá iné miesto na horizonte, kde chce svoje sólo stráviť. Pod týmto azimutom pošlapeme tak ďaleko, aby sme neboli na dohľad ideálne ani základnému táboru, ani inému pútnikovi.

Luna natoľko osvetľuje púštnu krajinu, že nemusím zapínať čelovku. Šlapem tak dlho, až sa mi začnú pod ťarchou batohu podlamovať nohy a padám na kolená do piesku. Došla som do vysokých dún. Rozhodnem sa prespať v priehlbine, kde snáď nebude na mňa v noci fúkať piesok. Stále iba za svitu mesiaca si nahrabem pod karimatku piesok a upravím ho do rovinky. Škorpiónov sa nebojím, už viem, že vo vysokých dunách bez vegetácie nebývajú. Vleziem si do spacáku a s očami dokorán sa ďalej túlam po Mliečnej dráhe.

Ráno vstávam na východ slnka. Sedím na dune tak dlho, kým ma slnečné lúče dostatočne neohrejú. Vstanem a vyhodnotím, že moje súčasné miesto nie je úplne ideálne na trvalú základňu. Vo vysokých dunách nie sú totiž žiadne kríky a ja si nebudem mať z čoho urobiť večerný oheň a uvariť čaj. To je to jediné, čo dostanem počas ďalších troch dní do žalúdka. Zbalím batoh a vyrazím o pár dún ďalej. Zakempujem na mieste, odkiaľ si už v dostupnej vzdialenosti môžem dôjsť pre palivo. Lámem úplne zoschnuté vetvy kríkov, ktoré mi siahajú tesne nad hlavu. Trhám i suché trsy trávy. Postavím tentokrát aj stan, aby som sa mala kam schovať hlavne pred muchami. Vrátim sa do vysokých dún a strávim celý deň váľaním sa v piesku, do ktorého sa za najhorúcejšieho poludnia zahrabem, aby som sa ochladila. Prišla som sem s bolesťou v krížovej oblasti. Tak dlho sa krútim, prevaľujem, naťahujem, vyhrievam a pracujem s mentálnym obrazom odchádzania bolesti, až bolesť naozaj odíde. Niekoľko mesiacov sa ani nevráti.

Prichádza súmrak. Sedím na dune a pozorujem nádherný výjav… Zo zapadajúceho slnka letí ku mne vták. V úplnom tichu počujem zvuk mávania jeho krídel. Škoda, že ešte nie som alchymista, ktorý dokáže čítať i z letu vtákov. Po zotmení zapálim oheň a do malinkého čajníčku, ktorý sme dostali od Ahmeda, nalejem vodu. Popíjam sama v púšti v noci čaj a je mi neuveriteľne ľahko a blažene. V diaľke sa ozve zavytie. Šakal? Fenek?

Druhý deň pri vstávaní sa mi motá hlava. Zrýchlene dýcham a búši mi srdce. Robím síce pomalé pohyby, ale pri zbieraní vetiev mi príde na zvracanie. Našťastie viem, čo mi je. Vytiahnem z batohu energetickú tyčinku, ktorá bola pôvodne určená na pochod späť do základného tábora. Polovicu z nej dôkladne požujem a okamžite mi je lepšie. Mala som hypoglykémiu. 

Dvíha sa vietor. Za chvíľu mám plný stan piesku, ktorý sa tam dostane i cez najmenšie otvory, a tak stan premiestňujem na menej veterné miesto. Vonku sa nedá ležať bez toho, aby ma nezožrali muchy, alebo nezasypal piesok. Chvíľu vydržím ležať v stane, ale potom vyjdem von a začne môj dialóg s púšťou, vetrom a mystériom…

Tento pobyt nebol o prežití v náročných podmienkach. Bol o vnútornej práci, ktorú sme mali a chceli spraviť. A tak som začala pracovať s obrazmi vo vonkajšom i vnútornom svete i ja. Vzniklo z toho mnoho strán popísaných v denníku a mnoho uvedomení o tom, aký chcem byť člověk, aký život chcem naozaj žiť a s akými démonmi sa musím popasovať.

O mojich démonoch a saharskom vetre je veľmi osobný článok.

Na úsvite tretieho dňa, počujem zvuk bubna, ktorý sa rozlieha kilometre ďaleko. Je čas sa vrátiť. Z rôznych smerov sa všetci v tichosti schádzame do základného tábora. Nejde sa ubrániť dojatiu. Neuveriteľné, ako dokážu tri dni osamote zmeniť vnútorné nastavenie človeka. Tešíme sa na bytie spolu a zdieľanie vo večernom kruhu.  

Ďalší deň sa držíme ako skupina pohromade a naše cesty sa pretnú i s karavanou, ktorá obvykle putuje trochu inou trasou a rýchlosťou. Tí, čo vedia francúzsky, nemecky alebo taliansky, sa dajú do reči s Ahmedom. Ja to, bohužiaľ, nie som. Zhoda náhod však chcela, aby sa dozvedel, že som veterinárka. Pristúpi ku mne a pýta sa, či ošetrujem i dromedáre. Začnem sa smiať a krútim hlavou. Ale potom sa dozvedám, že Arabe, najsilnejší samec z karavany, má na hrudníku veľkú otvorenú ranu už niekoľko dní. Priblížim sa k nemu, kým ho jeho beduín drží za ohlávku, zohnem sa a vidím miesto obsypané muchami. Dohodneme sa, že ho v základnom tábore beduíni povalia a ranu mu ošetríme.

Samce dromedárov nie sú úplne milí domáci maznáčíkovia. Arabemu museli zviazať nohy, povaliť ho na bok, zakľaknúť krk a celú dobu mu držať hlavu, aby ma „neštípol“. Rana bola hlboká a roztvorená. Vôbec som netušila, ako sa bude hojiť bez antibiotík a opakovaných preväzov. Spolupútnici bez váhania ponúkli obsah svojich lekárničiek a v úžasne zohranom týme sme ranu omyli, vydezinfikovali, namazali, zalepili a dokonca zaviazali cez hrb, aby mohol zajtra znovu niesť náklad.

Druhý večer, keď sme obväz odstránili, som nevychádzala z údivu. Rana sa výrazne stiahla, nehnisala a i majiteľ Arabeho mi vravel, že mu je výrazne lepšie. Bol tak nesmierne vďačný, že sa stále na mňa usmieval a opakovane ďakoval. A nielen on, ale všetci muži z karavány.

Kým beduíni varili večeru, začal jeden z nich vybubnuvávať na plechový hrniec melódiu, ďalší začal tlieskať, ďalší tancovať a všetci do toho spievali. Nešlo sa nepridať. Atmosféra nás strhla. Naši chlapi vytiahli bubny a ženy sa pridali s tancom. Vytvorili sme jednu spoločnú symfóniu. Sahara nás spojila, okúzlila a obdarovala. Saharský piesok sme si priniesli nielen v každom záhybe oblečenia, ale hlavne v srdci.

Táto cesta sa uskutočnila so Soul Adventure.