Život je jedna veľká zhora riadená „náhoda“
Telefonát:
„Mohla by jsi zítra udělat přednášku o Bhútánu?“, pýta sa ma Ruda Švaříček, akoby sa jednalo o kúpu rohlíkov na raňajky.
V zaskočení sa prihlúplo sa pýtam: „Kde?“
„No na GO Kameře, v Brně.“
„Ale ja som nemala vôbec v pláne do Brna prísť. Som v Liberci. Nemám nič pripravené. A prečo vlastne? Lilia nemôže prísť, alebo čo sa deje?“ hapkám stále v tom zaskočení.
„Je to na 50%. Zavolám ti pak.“ Položí. Typický Ruda. Chaos a zhon. Vraví sa tomu tiež improvizácia. Budiž mi odpustené za hanobenie jeho najlepšej vlastnosti.
Zrovna včera som pozerala program cestovateľského festivalu a šarmantná Lilia Khousnoutdinová tam mala mať prednášku o Bhutáne. O zemi, do ktorej sme sa obe zamilovali a následne sa vďaka nej i spoznali.
Volám teda Lilii a preberáme dôvody neúčasti a možnosti náhrady. Súhlasím, že to za ňu vezmem a zakomponujem jej projekty do svojej cestovateľskej prednášky.
Do noci vyberám z tisícovky fotiek tie najreprezentatívnejšie a vymýšľam k nim hodinový koncept, ktorý by zaujal, poučil, nadchol, vyvolal emócie a prebudil inšpiráciu…
Brno, BVV, Hlavný sál A:
„Dnes tu mala byť Lilia… Ja sa volám Zuzana… V hebrejštine to znamená lilia… Dúfam, že budem dôstojná náhrada.“
Mám na sebe Liliine dlhé červeno-žlto-zelené šaty so sakom do pásu ušité z bhutánskej ručne tkanej látky. Táto kira, ako sa volá tradičný odev Bhutániek, bola už upravená v ČR. Práve podpora tradičných remesiel, ako je tkalcovstvo, je jedným z projektov Lilie. Medzi ďalšie patrí i charitatívny projekt na podporu ženského kláštoru Kila Gompa na západe Bhutánu. Lilia je zároveň zakladateľkou spolku „Přatelé Bhutánu“ a jednou zo zakladateliek nadačného fondu „Šťastné Česko“, ktorý spolu s agentúrou STEM na základe inšpirácie konceptom bhutánskeho hrubého domáceho šťastia meral šťastie i v ČR.
Potom, čo objasním pôvod nádherných šiat, si sadám za počítač. Keď pozerám na fotky, ktoré vo mne vždy vyvolávajú pocit šťastia, nadšené rozprávanie ide tak nejak samo.
Na samý koniec predstavujem na fotke doktora Saamdu Chetriho, vedúceho centra pre Hrubé domáce šťastie v Bhutáne. Dr. Chetri vysvetľuje na svojich prednáškach pocit šťastia ako biochemickú reakciu.
Potrebujeme k nemu štyri hormóny: endorfín, serotoním, dopamín a oxytocín.
Endorfíny sa vylučujú, keď cvičíme, serotonín, keď sme vďační, dopamín, keď sme láskaví a oxytocín sa mimo iné vylučuje, keď sa objímame.
„Kto chce zvýšiť index českého a slovenského hrubého domáceho šťastia, nech sa postaví“, vyzývam svojich poslucháčov. Väčšina sa zdvíha.
„Jeden z hormónov šťastia sa vylučuje, keď sa objímame. Ale nie len tak, aby sa nepovedalo, ale láskavo, s vďačnosťou, so srdcom na srdci si vymeniť tri nádychy a výdychy.“
Pozorujem z pódia, ako sa ľudia objímajú. Ale nie všetci. Ako ich len chápem. Ešte pred troma rokmi by som ostala sedieť i ja: „Nebudem objímať ako nejaká trubka niekoho cudzieho.“ Až kým som nepoznala, aký je dotyk i „cudzej osoby“ liečivý, ak ho s otvoreným srdcom a bez strachu z ublíženia necháte prísť… A ako zmení naladenie v celom mojom okolí. Ako sa ľudia menia pred očami, lebo sa mením ja.
Tým, ktorých som dohnala týmto počinom do úzkosti a nekomfortu sa ospravedlňujem. Tým, ktorým som zlepšila deň, gratuľujem. V tej chvíli som objímala všetkých bez rozdielu a bola šťastná i ja. A ak nie je nablízku nikto, koho by ste objali, objímte seba. Veď vy ste tí, ktorých byste mali mať najradšej. Alebo to urobte, ako Janka, ktorá prišla za mnou, že nemala koho objať ;).
A najväčší počin dňa? I sám Ruda sa postavil a bol donútený objať najbližšiu osobu. A bol ňou muž. Nenápadný, skromný… Ten, ktorý s Rudou obišiel najposvätnejšiu horu sveta – Kailash.
Väčšinou tí, ku ktorým máme najviac s úctou vzhliadať, sú tí nenápadní po našom boku.