Ako mi na letisku povedali, že som vylúčená z prepravy

26.3.2018 Letisko Praha

…

„Vylučujeme Vás z prepravy. Bez indických víz nemôžete letieť.“

„Prosím? To nemyslíte vážne! Veď ja v Indii iba prestupujem, ani neopustím letisko. Konečná destinácia je Bhután.“

„Vašu batožinu nemôžeme odbaviť až do Bhutánu, lebo ich letecká spoločnosť nemá zmluvu s tou našou a preto si musíte batožinu vyzdvihnúť a odbaviť sama. A na to potrebujete prejsť cez imigračné mimo prestupnú zónu a na to potrebujete víza“.

„Moment, batožinu predsa vždy našiel a odbavil pozemný personál z trasfer desku. Už som takto niekoľkrát cestovala“.

„Nie, to nie je možné.“

„Kde je prosím váš nadriadený?“, nevzdávam sa, bežím na stánok Aeroflotu, pretože toto je ako zlý sen. Ja musím odletieť! Nielenže mám nadväzujúci let do Bhutánu, kde ma pozvala na mesiac kamarátka, ale tentokrát mám i sprevádzať jedenásť dní dvoch kamarátov. 

„Áno, potrebujete víza, my vás na let nepustíme, boli by sme sankcionovaní.“

„Ale vybaviť online víza potrvá dva dni, na prílete víza nedávajú! Ako to, že to predtým šlo a teraz to nejde?“ Srdce mi búcha, trasiem sa.

„Potrebujete víza, aby ste si osobne odbavila batožinu. Je to z bezpečtnostných dôvodov.“ Pokrčí ramenami manažerka.

„Takže problémom je batožina. Keby som nemala batožinu na odbavenie, tak môžem letieť?“

„Vlastne… Áno.“

Himálaj

Balili ste sa niekedy na mesačný pobyt? Niekam, kde je za mesiac zažijete rozptyl teplôt medzi mínus 5 až po plus 20? Na miesto, kde potrebujete veci na trek vysoko v horách, kde spíte v stane, v snehu, ale po treku potrebujete i slušné šaty do kultúrnych pamiatok a na oficiálne návštevy?

Niekam, kde nemáte možnosť si prať podľa potreby, ale podľa toho, či ste na mieste aspoň jeden celý deň.

A keď je vaša odpoveď „áno“, aká veľká resp. ťažká bola vaša batožina?

Za desať minút prebalím svoju 20 kilovú cestovnú tašku do príručného batohu. Mám na sebe pohory, tri bundy, vrátane tej páperovej a teplé nohavice. Botasky sú napchaté do bočných vreciek batohu a spacák s nesesárom sa mi hompáľajú privesené na batohu, okolo krku ma škrtí veľký foťák a vzdúvajúca sa taštička na rameno suplujúca kabelku.

Pôvodne zbalená batožina: Obsah veľkej modrej tašky je behom 10 minút zbalený do čierneho batohu, na ktorý pripevním modrý nesesár, spacák a na krk zavesím tašku a foťák.

Asi z ľútosti a tiež za snahu ma pustili na let i s dvoma kilami nadváhy. 12 kg na mesiac aj so všetkými darčekami pre bhutánskych kamarátov! Zbytok vecí odnáša priateľ domov. Čo nemám, nepotrebujem. Spotená prechádzam biometrickou bránou.

Ups, zabudla som vyložiť môj neodmysliteľný nôž Victorinox. Priznávam to personálu pri kontrolnom páse, ale na moje prekvapenie, mi ho po naskenovaní vrátia. Vyhodia, ale fľaštičku opaľovacieho krému. Má totiž viac ako 100 ml. A to sa nesmie. Paradox k smiechu, ale beriem radšej Victorinox.

Problém znovu nastáva na boarding gate, kde musím na príkaz stewarda vtesnať svoju neštandarne vyzerajúcu príručnú batožinu do štandardizujúcej klietky určujúcej jej maximálne rozmery. Samozrejme, že som ho tam nenapchala.

Tak sa výhražne pýtam mladého stewarda, ktorý prizerá môjmu zúfalému počínaniu: „Mám si všetky tie veci obliecť na seba, aby sa tam vošiel?“

S kamennou tvárou mi vraví:  „Áno, inak budeme penalizovaní.“

Tak sa tam začnem bez váhania vyzliekať a potom zase obliekať, kým ostatní pasažieri nastupujú. V polovici môjho nezdolného úsilia, ma steward zastaví, nech to nechám a radšej si tie visiace veci z batohu vezmem do ruky.

Hurá, dostávam palubenku!

Lietadlo nie je úplne plné a tak sa bez problémov moje príručné batožinky váľajú v nevyužitom úložnom priestore. Dosadnem na sedadlo a ukľudňujem sa: „O veľký batoh menej = o veľkú záťaž menej = o problém menej. A ešte som ušetrila 50 USD za indické víza.“

V Moskve na letisku Šeremetevo si v prvom duty free shope vypýtam igelitku a napchám do nej z batohu vysiace veci: spacák, nesesár, botasky, bundu a je to vybavené. Množstvo duty free igelitiek na palube totiž nie je obmedzené. Pri prestupe na let do Delhi mi nôž zase prejde cez bezpečnostnú kontrolu bez problémov.

Pri boardingu ale kontrolujú opäť indické víza. Pani predo mnou ich nemá a tak ju vylúčia z prepravy.

´Oh nie! Nie! Pane Bože prosíííím, ja tam musím!´

Stewardka: „Kde máte indické víza?“

Ja: „Nemám. Ja v Delhi iba prestupujem. Neopustím letisko. Konečná destinácia je Bhután.“

Stewardka: „Bhutánske víza?“ Ukazujem drahocenný papier. „A čo batožina na odbavenie?“

Ja: „Nemám.“

Letuška je nervózna, lebo let má byť už odbavený. „OK, GO.“

Juhúúúúú! Letím. Už len zvládnuť prestup v Indii.

Pokračovanie v pripravovanom eBooku – Tam, kde lieta tiger.