Pokloniť sa sám sebe

Zuzana Odleváková12.4. 201901779x

14.4.2018

Môj dočasný bhutánsky domov je v Babesa – lepšej štvrti Thimphu. Domy sú zasadené do strmého svahu a ulice k nim vedúce by sa svojim sklonom nemuseli hanbiť pred tými san – franciskými.
Prízemie dvojposchodového, vkusne a moderne zariadeného domu obýva Tenzing, najstaršia z troch sestier spolu s manželom Lobsangom a roztomilou dcérkou Yuki.

Na poschodí so samostatným vchodom býva Čuki a tretia zo sestier Tsering. Ja tu mám pridelenú vlastnú izbu s posteľou (ale aj tak spím na matraci na zemi, kde je mi pohodlnejšie) a balkónom. Veľká kúpeľňa je s bojlerom a splachovacím záchodom. Voda tečie kontinuálnym prúdom! Veď vám vravím, že je to lepšia štvrť. Ani tu ale nechýba samostatný priestor pre domácu svätyňu, kde ráno na oltár s Buddhom obetujú vodu do siedmych misiek a zapália vonné tyčinky.

Trochu ma prekvapila diera v stene nad kuchyňskou linkou, ale je mi vysvetlené, že tam časom príde ventilátor. Kedy, to nevedia. Dodávateľ pol roku mešká. Pri veternom a chladnom počasí pocítim, že by sa dieru hodilo do doby dodania ventilátoru upchať. Rozmaznaný detailista som, no.

Čuki pracuje ako zdravotná sestrička v najväčšej nemocnici v Bhutáne. Z jej rozprávania o prípadoch pacientov, rozpisu trojsmenných služieb a kvante úloh, ktoré plní, nadobúdam dojem, že sa jej práca výrazne nelíši od práce sestričiek u nás. Pri spoločných chvíľach ma baví historkami z nočných pohotovostí a straší množstvom prípadov kúsnych rán od pouličných psov. Vždy sa pri tom uškŕňam a ukľudňujem ju, že mňa sa psy boja viac, než ja ich.

Gangy potulných psov tu ale evidentne naháňajú strach nielen Čuki. Kvôli nim mi zakazuje chodiť samej vonku po zotmení. A vôbec chodiť samej. Oboje sa mi dodržuje ťažko.

Psí gang odpočíva pred hotelom po prezavýjanej noci.

Tenzing pracuje v štátnej správe a Tsering je učiteľka. Lobsang je majiteľom malej stavebnej firmy a Yuki chodí na základnú školu. Ničím sa na prvý pohľad nelíšia od bežnej rodiny u nás. Užívajú si mestský život vrátane komfortu vlastných aút.

Vo voľnom čase vyrazí Lobsang ako jediný športovec v rodine na bicykli do lesa za domom. Občas sa tam vozí i jeho vývosť štvrtý (bývalý) kráľ Bhutánu.

Na nejakú veľkú turistiku nikto z rodiny nie je. Ale moja návšteva a neposedavka, ktorú mám diagnostikovanú (kamarátom) už od detstva a ktorá sa tu, v Bhutáne, dosť manifestuje, je pre nich veľkým stimulom vyraziť niekam spoločne „ďaleko a na dlho“.

Volíme teda celodenný výlet 😉 do Phajoding Goempy [phadžoding gompy]. Čuki a Tsering musia bohužiaľ do práce, ale pridáva sa k nám Tseringin priateľ Namgay.

K štartovaciemu bodu treku sa priblížime v počte 5 ks (Tenzing, Lobsang, Yuki, Namgay a ja) skrz stotisícové Thimphu autom. Od cieľa nás teraz delí päť kilometrov kontinuálneho stúpania do 3950 m.n.m.

Cieľ – Phajoding Goemba – je kláštor z 13. storočia, ktorý založil láma z Tibetu. Komplex vysoko v horách tvorí 10 chrámov a 15 rezidencií, z ktorých mnohé sú používané na dlhodobé meditačné retreaty mníchov.

Budovy kláštora Phajoding sú roztratené po kopcoch a poskytujú tiché útočisko pre meditujúcich mníchov

Nikam sa neponáhľame, robíme s chlapmi časté zastávky, aby sme počkali na holky. Tie sú síce zadýchané, ale šlapú s úsmevom a často si i pospevujú. Mladého hbytého Namgaya brzdí aspoň trochu veľká taška s obedármi plných domáceho vareného jedla, ktoré deň predtým pripravila starostlivá Tenzing.

Čas na kus výborného domáceho jedla s mojou adoptívnou rodinou (oni si adoptovali mňa 🙂 )

Po nejakom čase utvrdím Lobsanga, že naozaj môže stúpať svojim tempom a nemusí ma kontrolovať, či som OK, natož či som sa nestratila, pretože všetky lesné chodníky aj tak vedú do rovnakého cieľa. Na vrchol. A tak šlapem sama. Tak mi to najviac vyhovuje. Viem, čo sa začne diať, keď vonkajšie stimuly odpadnú a nastane ticho. V hlave začne najskôr víriť tisíc neodbytných myšlienok:

„Čo ma čaká po návrate späť do ČR? Ako bude pokračovať ten môj pochabý príbeh? Žiadna práca, žiaden plán A natož B, či nebodaj C. Nebolo to nezodpovedné, takto tresnúť s prácou bez zadných vrátok? Oj, tá moja zodpovednosť za všetko… Normálne mi hrablo. To toto je tá kríza stredného veku? Či ako vlastne vyzerá? Tak vek na ňu mám, ale chovanie skôr puberťáka. No a čo! Stojí toto všetko za to? Je mi to jedno. Všeto je aj tak jedno.“

Smejem sa sama sebe. Hovor v hlave na chvíľu utichá, rozhostí sa tam prázdno a začínam vnímať zem pod nohami. Krok za krokom. Nádych, výdych. A zrovna keď si vravím, že musím… nie nie, chcem, brať každý krok ako radosť, ako požehnanie, objaví sa predo mnou skupinka mníchov. S miernym úklonom hlavy pozdravím „Kuzuzampo la“. Mnísi sa usmejú a pozdrav opätujú.

Doženie ma Tenzing a celá rozrušená mi vraví, že to bol rimpoče z kláštora a nechala si od neho požehnať. No vida! Na požehnanie myslím a požehnanie príde. Síce pre druhého, ale nie je v tom rozdiel.

Ako stúpame do výšin, stromy ustupujú nižšej vegetácii, až sa objavia vysokohorské pastviny, na ktorých sa rozkladá kláštor. Nebo je šedé a vzduch vtieravo chladný. Na neďalekých vrcholcoch hôr je snehová pokrývka.

zľava: ja, Tenzing, Yuki, Lobsang, Namgay

Prechádzame cez drevenú vstupnú bránu kláštora na nádvorie obkolesené jednoposchodovými bielymi budovami. Pred modlitebnou miestnosťou plnou mníchov sa vyzúvame a vstupujeme na drevenú podlahu do prítmia. Vzduch je nasýtený dymom z vonných obetných tyčiniek. Oči mi padnú na ústrednú sochu na oltári. Maitrea – Buddha budúcnosti – má ruky v mudre dávajúcej učenie (dharmacakra mudra).

Sadneme si na zem za mníchov. Hneď na to spustia rituálne spevy na vzývanie Hrozivého božstva. Jeho podobizeň – čierna zlovestne vyzerajúca tvár so zvrašteným obočím, vycerenými zubami a otvoreným tretím okom, je na dverách vedúcich do miestnosti za oltárom. Do tejto miestnosti nesmie nikdy vstúpiť žena. Dvere pre Hrozivé božstvo mnísi práve otvorili. Spevy sú iné, ako som doteraz počula. Rýchlejšie, hlasnejšie… niektorí mnísi mantry kričia, do bubnov udierajú silno a svižne. V miestnosti je chladno, ale tie zimomriavky po celom mojom tele nie sú z tohoto dôvodu.

Jeden z mníchov prináša mliečny čaj. Vezmeme ho do dlaní a on ho posvätí. Potom prinášajú pre všetkých popcorn. Zvláštna komodita požehnaného jedla. Tak kresťania majú víno a oplátku, bhutáski buddhisti mliečny čaj a popcorn.

Tenzing prichádza ku mne s veľkým balíkom nultrumov (bhutánska mena) a vraví mi, nech si niečo prajem a tým peniazom požehnám. Nezaváham ani chvíľu: šťastie všetkým cítiacim bytostiam. Vedúci láma potom rozdá peniaze mníchom. Pokynie na mňa a Tenzing mi šepká, že si môžem zapáliť sedem maslových lampičiek na oltári pred Maitreou. Zakrývam si dlaňou nos i ústa, aby som svojim dychom nepoškrvnila čistotu plameňa.

Mnísi pri Phajoding gompe

Zapálením maslovej lampičky sa odháňa temnota nevedomosti, vzrastá mentálna čistota a múdrosť k objaveniu príčiny trvalého šťastia v činoch tela, reči a mysli. Jas osvetlí i nižšie ríše a prechodný stav bardo a uľaví mukám bytostí, ktoré trpia v temnote.

„…So keep your candles burning make the journey bright and pure…“ (Nick Cave – Into My Arms)

„I keep the candles burning to find my way, because I am lost right now.“ (Ja)

Nie som sama. Vedie ma niečo väčšie, než som ja. Má to dôvod, mám účel. Ako všetko. Je to jedno.

Tenzing sa ma pýta, či chcem zostať vo svätyni na pokračujúcom rituály. Kývnem. Nechajú ma medzi mníchmi samú. Celým telom mi prechádzajú vibrácie bubnov a spievané mantry pulzujú v hlave. Tá krása zviera srdce takým zvláštnym smútkom, že ho neviem oddeliť od radosti. To je dôvod, prečo sa sem chcem vracať. Nejako ľahšie sa mi do tohoto stavu naplňujúcej prázdnoty dostáva práve tu, za takýchto okolností. A ešte tam, v tichu, vysoko v horách. Čím vyššie, tým lepšie.

Phajoding gompa

Som celá zmrznutá, keď si pre mňa príde rodina. Presunieme sa do malinkej chatičky slúžiacej ako obchodík, kde si dáme spolu obed. V živote som nejedla nič pálivejšie ako biele čili.

Tenzing a Yuki ostávajú pri kláštore a ja s chlapmi vyrážame o tristo metrov vyššie. Na skalnom brale tam vo výške štyritisíc metrov visí Thujidrak goempa. Ešte o pár metrov vyššie, na vrcholku hory je miesto na nebeské pohreby. Tu ich vykonávajú iba pre deti. Pri nebeskom pohrebe je telíčko rituálne rozsekané mníchom na kusy a tie zožerú vtáky. Mŕtvy tak vykoná posledný dobrý čin tu na zemi – nakŕmi iné živé bytosti. Nebeským pohrebom sa prepojí s elementom vzduchu.

Thujidrak gompa

Počas bežného pohrebu sa mŕtvi v Bhutáne spaľujú, čím sa prepoja s elementom ohňa. Popol sa zmieša s hlinou a vodou – prepojenie s elementom zeme a vody. Vzniklá hmota sa dá do formy ako na bábovčičky a vytvorí sa tzv. tsa-tsa (ca-ca). Tá sa umiestni na kryté posvätné miesto – často pod skalný previs.

Miestny láma z Thujidrak gompy nás vedie s úsmevom do chrámu. V strede oltára je Čenrezig – Boddhisattva súcitu – jedenásťhlavý, tisícruký. Muži sa trikrát poklonia soche až po zem. Namgay na mňa pozrie a potichu mi povie, že ak chcem, môžem ich nasledovať.

Trochu sa zarazím. Nie je to kvôli nedostatku úcty. Práve naopak. Nechcem prejaviť svojou neznalosťou neúctu. Nechcem nejako narušiť čistotu aktu, keďže nie som praktikujúci buddhista. Faux paus v akejkoľvek podobe je moja nočná mora. Z toho istého dôvodu sa neprežehnávam, keď vchádzam do kostola. Tak ako v kostole i v buddhistickom chráme však skloním hlavu a zopnem ruky (hneď potom, čo zavriem úžasom otvorené ústa a oči). Je to moja verzia prejavu úcty a modlitby.

Videla som prostráciu nespočetnekrát, ale sama som ju v chráme nikdy nevykonala. Naviac teraz nemám na sebe ani kiru a raču. Vraj to nevadí, keď som cudzinka, kývne na mňa Namgay a povzbudivo sa usmeje. Zopnem ruky na úrovni čela pre čisté myšlienky, na úrovni krku a úst pre čistotu reči a v úrovni srdca pre čisté činy. Pokľaknem a čelom sa dotknem zeme. Toto zopakujem ešte trikrát. Zaleje ma vlna pokory. Vlna sily odovzdania sa niečomu väčšiemu. A vtedy mi dôjde, že sa neklaniam soche, neklaniam sa nejakému predstaviteľovi cudzieho náboženstva. Klaniam sa Bohu v sebe, Pravde. Klaniam sa Sebe.

Láma mi naleje do pravej dlane šafránovú vodu z oltárnej nádoby. Trochu usrknem a zbytkom si pretriem hlavu za očistu moju i všetkých cítiacich bytostí. Zapálim ďalšiu maslovú lampičku. Mihotavé plamienky osvetľujú tmavú miestnosť. Chvíľu zostávame v tichu s prítomnými božstavmi.

Z kláštora nás vedie úzka cestička popri sklanom brale, odkiaľ vytekajú tri pramene svätej vody – drubču, ktorá zázračne uzdravuje. To si nemôžem so všetkými svojimi neduhmi nechať ujsť a pijem zo všetkých troch čúrkov vody zaradom. (Nie, žiadne zažívacie problémy potom neboli.)

Výhľad od Phajodingu na Thimphu

Na strmej skalnatej ceste späť dolu k Phajodingu si vyvrtnem pravý členok. A toto je zase čo za znamenie? Možno iba to, že som nemehlo nepozorné s kĺbnou hypermobilitou. Netreba každý prd hneď brať ako ranu a radu osudu. A na rady ja veru dám ;). Ako na tú od vychovávateľky na základke, že sa nemám hrať s chlapcami, keď som dievča :))).

Teraz svižným tempom zostupujeme až k našemu autu v údolí. Kým čakám na zbytok rodinky, prečítam si na informačnej tabuli, že na tomto území sa vyskytuje i medveď himalájsky. Sakra, zase to stretnutie nevyšlo. Minulý rok to bol iba ultrakrátky okamih, keď sme sa stretli vo vzdialenosti asi 5 metrov na úzkej ceste na Jomolhari treku. Vtedy som si ho ani nestihla poriadne prezrieť, než skočil do kríkov a zmizol po mojom výkriku prekvapenia, že sa nejedná o yaka ale medveďa.

Rodinný výlet končí doma v teple pri večeri. Príjemne unavená v posteli premietam dnešné silné okamihy, keď mi pípne sms. Moji dvaja sprievodcovia Dorji a Bhakta vyrážajú do mesta a pýtajú sa, či sa nepridám. A to viete, že áno. Na vzdory dobrej rady od vychovávateľky.