Ako si privodiť život chladom

Tí, čo ma poznajú dlhšie, vedia, ako neznášam chlad. Keď je 10 stupňov (nad nulou), nasadzujem teplú čapicu a pérovú bundu. Raynaudov syndrom sa prejaví, len čo prejdem po nevykurovanej chodbe z jednej miestnosti do druhej. Kamarátka na autobusovej zastávke mi vraví, že tou morzeovkou, čo vyklepávajú moje zuby pri trasení sa od zimy, zachvíľu privolám záchranku.

„Tak, preboha, prečo? Prečo by som mala v januári liezť do polozamrznutého jazera?“

Cesta je, mať dosť dobré „prečo“, aby som prekonala ten hlas v hlave: „Ale veď nemusíš. Nerob si zle. Je to nepríjemné a bude ti ešte horšie, než ti je. A že ti veru je pekne blbo a slabo!.“

Tak prečo teda? I keď to vo finále robím len pre seba, tak ten počin som venovala niekomu inému.

Minulý rok som do toho jazera liezla 7.1. Otec by mal narodeniny.

Dnes, 13.1. som tam liezla druhý krát, na výročie jeho úmrtia.

Nie je to žiadne sebemrskačstvo. Je to oslava života. Života, ktorý je mi daný a ja si ho vážim a chcem vychutnávať naplno (tak, ako väčšina z nás). Ale tiež mám pocit, že mi uniká pod prstami a ja zatiaľ neviem, ako zastaviť to zrnenie. Zrnenie zbytočnosti.
Moje fyzické telo potrebovalo cítiť, že žije. To je moje „prečo“. A šla som ho to nechať pocítiť do toho najhoršieho extrému, ktoré zatiaľ poznalo. Do chladu. Nech vie, že môže byť ešte horšie. Alebo žeby lepšie?

Nie som ešte úplny „mišuge“ a hazardér a nešla som do toho sama. Bolo nás asi 15.

To, čo „kúpačke“ predchádzalo, je príbeb sám o sebe. Čo člověk dokáže s dychom, je …

Neviem, či ten, čo vymyslel kaleidoskop, tak poznal tieto dýchacie techniky (alebo LSD s podobným efektom) a podľa obrazov mysli, ho vytvoril, každopádne môžete si vyrobiť vlastný. Ale o tom inokedy.

Po práve prebehnutom dýchacom cvičení ležím a nechce sa mi z „virtuálnej reality“ do tej, čo nás čaká vonku. A myslím tým tentokrát polozamrznuté jazero. Našťastie som ešte tak trochu v „rauši“, keď si naťahujem plavky (zbytočné a obmedzujúce, ale bude sa fotiť a na to sebavedomie ešte nemám ;)).

Piesočná pláž na brehu jazera. Trochu ju síce pokrýva sneh, ale aspoň ju máme iba pre seba.

Keď prvý krát ucítia chodidlá chlad zeme, tak začne myseľ záludný nátlak: „Ešte stále si to môžeš rozmyslieť a neísť tam. Obleč sa pekne naspäť“. Toto je pre mňa asi najhoršia fáza – na hrane komfortu a reality, ktorá nastane, keď ten rozum neposlúchnem. A tak ho ignorujem. Dnes. Pre túto situáciu.

Keď na kožu dopadnú prvé kvapky dažďa o teplote tesne nad nulou, tak myseľ sa začína vyhrážať : „To je v p…, je ti zima. A bude ešte väčšia, bude ti zle…“ Aj toto vzdorovanie poznám. Mechanicky sa vyzliekam ďalej.

Keď nohy ucítili chlad vody, na ktorej bol mäkký topiaci sa ľad, tak myseľ už vreští niečo ako: „Do p…, NIEEEEE!“ Moje ústa sú ticho. Podávam ruku človeku pred sebou i za sebou. Podpora je dôležitá.

3,2,1 ponor. Pri odpočítavaní na mikrosekundu myseľ naposledy zapochybuje, či to prežije. A potom už nadobro zmizne. Je len voda, záhadne príjemný pocit silného chladu a môj neuveriteľne kľudný hlboký dych. Zavriem oči. Niektorí začali kričať. Niekto nadšením, niekto aby prehlušil ten nepríjemný pocit, ktorý sa v ňom spustil, niekto aby uvoľnil stres.

Ja som potichu a všetko vo mne je potichu. Tíšina duše. Odovzdanie. Je dobojované. Je to rovnaké pred smrťou? Oci?

2 minúty skončili a ostatní vychádzajú z vody. Ja nie. Je mi dobre. Je mi totiž všetko jedno. A chcem v tom pocite zostať, čo najdlhšie.

Racionálna myseľ sa zapína. Mrknem kútikom oka, či tu ostal niekto, kto by ma eventuálne z tej vody vytiahol, keby som už nemala fyzických síl na návrat. Je tu ešte jeden muž a tak ostávam.

Skenujem telo, nikde netuhne. Ale hlavne skenujem vedomie, či niekam neodchádza, odkiaľ ho nedostanem sama späť. Aj to je tu, v „reále“.

Racio pracuje ďalej: „Potrebuješ sily i na cestu späť. Sama.“ Pod týmto argumentom narovnávam nohy, opriem sa do dna a vychádzam von. Necítim si vôbec zimou znecitlivené chodidlá, a tak prejdem celú cestu plnú kamienkov späť do budovy na boso.

Trvá mi asi pol hodinu, kým tras úplne prestane a zaleje ma teplo. Ten tras tiež veľmi dobre poznám. Spúšťa sa i pri extrémnom strese. Riadim sa heslom: „Je mi zima, no a čo?! Bude aj teplo.“
Varianta pre bežný život: „Všetko je dnes na h…., no a čo?! Bude aj lepšie.“

Zdieľame navzájom pocity. Som rada, že magorov ako ja, je v mojom živote čoraz viac. Ďakujem. A ďakujem svojmu telu a svojej mysli, že som ich oboch mohla zase lepšie poznať.

Zrnenie, ale pokračuje. „No a čo?! Bude aj inak.“