Balada o vetre

Sedela na podobločnici.

Nohy sa jej hompáľali vo vzduchu a oči blúdili krajinou za domom.

Slnko zapadalo nad pšeničným poľom.

Srny sa pásli pod lesom.

Vzduch voňal dažďom.

Nebo ako pole zorané Pegasmi.

Duša ako posledný jednorožec.

Ticho ako pred búrkou.

A vtedy prišiel.

Už dávno poznala jeho meno.

On jej vnášal do duše ten nepokoj.

Pocit, že musí utekať.

Že nemôže ostať.

Vieru, že môže všetko a nemusí nič.

Ticho šepkal strapatiac jej nežne vlasy, že nie je sama.

Nech kamkoľvek pôjde, on pôjde s ňou.

Zjaví sa, keď mu to dovolí.

Pohmkávala si s ním melódiu starú tisíce liet.

Pomaly roztancoval jej telo.

Ovládol všetky jej zmysly.

Zase ju pobláznil.

Prišiel vždy, keď si myslela, že zavládol pokoj.

Keď sa veci utriasli.

Keď sa začlenila.

Stabilizovala.

Keď priniesla obete.

Jej bláznivé sny ako obete.

Vtedy prišiel a začal sa pýtať.

„Prečo?“

A ona odpovedala: „Máš pravdu… Prečo?“

Ešte chvíľu pozerala na nádherný kraj zo svojej zlatej klietky.

„Načo mi je toto všetko, keď to nemôžem objať?“

Zliezla z podobločnice.

Nahádzala všetky svoje veci do jedného batoha.

Potrebuje len to, čo unesie.

To, čo neunesie, ju vlastne iba ťaží a tlačí k zemi. Robí kroky ťažšími.

Tak je to s vecami i citmi.

Praskla dverami.

Kľúče nechala ležať na stole aj s odkazom.

„Už sa nevrátim.“

Roztancovaná tajomnou melódiou kráčala po ceste, ktorou vždy túžila ísť.

Ku stanici.

A on?

Zostal za oknom vlaku.

Ale vedela, že kdekoľvek vystúpi, bude tam.

Kým zase neupadne do stavu zabudnutia.

Zabudnutia svojich snov.

Bude na ňu číhať. Vietor.