Bhután 2016 – Diel 3/14 – Naša vlastná cysklistická Tour of the Dragon

15.10.

Pri raňajkách v hoteli bhutánsky čašník pozerá na bolywoodskeho Tarzana. Jemu zastáva dych, nám rozum. Efekty sú ako z počiatku filmovej histórie, ale to my už sme rozmaznaní technológiami a kriticky nároční na všetko, čo sa týka hi-tech.

Ďalšou zastávkou na ceste do Mongaru je mníšska škola, kde v triedach na drevenej podlahe sedia malí chlapci odetí v šarlátových rúchach a odriekajú zo sútier. Učiteľ nás nechá vojsť cez dvere, nad ktorými visí najznámejšia mantra: „Om mani pae mey hun“ (alebo tiež „Ohm mani padme hum“ podľa toho v akej budhistickej krajine ste) v preklade znamenajúca „Ó klenot v lotose“. Je mantrou Avalokitešváry (alias Čenreziga) – Bodhisattvy súcitu.

Kláštorná škola

Podarí sa nám zachytiť občas nejaký plachý úsmev týchto krásnych detí. Kláštory tu slúžia zároveň ako sirotince. Keď sa chudobná rodina nedokáže o deti postarať, tak ich pošle k známym alebo do kláštora. Je i zvykom, že aspoň jeden člen rodiny je mníchom, ktorých tu majú vo veľkej úcte. Ostatné deti pomáhajú doma s každodennou obživou na políčkach a okolo domácich zvierat.

počas výuky

Pri pokece s našimi sprievodcami sa ako zvedavá veterinárka dozvedám, že v Bhutáne bol na zníženie množstva pouličných psov zavedený kastračný program, vďaka ktorému sa vykastrovalo 60 tisíc súk a psov. Ako Buddhisti nemôžu zabiť žiadnu živú bytosť.

Dorji sa na mňa zhrozene pozerá, keď mu priznávam, že asi mám dosť zlú karmu kvôli množstvu prevedených euthanasií, ktoré sú v našich krajinách u zvierat povolené. Potom sa mu objaví úsmev na tvári, že vlastne ukončujem utrpenie iba starých a chorých a to je známkou boddhisattvy. Milá a veľkorysá obhajoba. Obstojí?

všadeprítomné pouličné psy

U čortenu pod lungtami v sedle Pele La (3390 m.n.m) nasadáme na bicykle a spúšťame sa po miestami blatnej, miestami prašnej, občas zavalenej, často deravej, ale krásnou krajinou vedúcej ceste do údolia.

Občas musím uhnúť autu, ale občas uhne i auto mne. Robotníci na stavbe cesty sa na mňa usmievajú, kývu mi, zastavia bager a pustia ma ďalej. Míňam pri ceste jaky, domčeky, školáčky v uniforme, les, zelené údolie s riekou, stojím na krajnici, čumím do hlbokej strže a čakám, kým sa dva nákladiaky vyhnú v protismere na jednopruhovej ceste. No proste nie je nad bhutánsky cyklovýlet.

Vydrganí z terénnej jazdy (časť Tour of the Dragon) zastavujeme u krásneho čortenu Chendabji (2430 m.n.m). Je podobizňou nepálskeho Boudanatu. Buddhove oči hľadia údolím rieky do diaľky a my sa v tieni stromov spojených lungtami spokojne povaľujeme (ak sme si teda zrovna nesadli do všadeprítomných kravských hovien).

Poobede nakladáme bajky na trak a vezieme sa do Trongsy. Dorazíme zase až za tmy, a preto si niektorí z nás prezerajú najväčší bhutánsky dzong pekne nasvietený. Píšem „niektorí“, pretože ja nanešťastie zháňam v tej dobe toiletku. To sa mi našťastie podarilo :), ale dzong som nestihla :(.

Aby som konečne videla toto monumentálne sídlo vládcov zeme na vlastné oči vrátane veľmi zaujímavého múzea (a to mňa múzeá naozaj nebavia), musela som do Bhutánu po tretíkrát :))) Prečítate si o tom kliknutím tu.

Dorazíme pozde večer až do Jakaru, kde spíme v peknom drevenom hoteli i s prenosným radiátorom. Večery sú už chladné, a tak nám, rozmaznaným turistom, zakúria i v malej piecke v jedálni, kde sa navečeriame spolu s Michalom Thomom, sprievodcom inej českej výpravy. Škoda len, že nemám síl na dlhšiu interakciu. Zase tvrdo zaspávam. Tentokrát ma nerušia psy, ale pochodujúce myši.