Bhután 2016 – Diel 5/14 – V tieni nekonečne veľkého Padmasambavu

17.10.2016 

Zobúdzam sa už o šiestej v luxusnom hoteli Wangchuk v meste Mongar a pohľad z okna ma utvrdzuje, že som v rozprávkovej krajine (alebo sa mi to všetko sníva). Slnkom zaliate vysoké zalesnené hory všade dokola, po svahoch ktorých sa šplhajú domčeky jednotnej butánskej architektúry. Domy tu nesmú mať viac ako päť poschodí a aj tie moderné musia byť v tradičnom štýle.

Výhľad z hotela v meste Mongar

V našom ponímaní je Mongar malé mestečko s počtom obyvateľov asi 3000. V tom butánskom je to jedno s najväčších miest, ktoré má dokonca vlastnú nemocnicu.

Po výdatných viacchodových raňajkách sa vydávame do Mongar dzongu, kde na centrálnom nádvorí práska mních – učiteľ – bičom. Zvláštny spôsob zvolávania malých mníchov-žiakov na modlitby… Nerobím si ilúzie, že občas jednu neschytajú.

Mladý mních v Mongar dzong

Vchádzame za nimi do svätyne, kde už všetci sedia nad sútrami a drmolia ich, starší spamäti, mladší zatiaľ čítajúc. Sadnem si na zem. I keď sme výnimočne dostali povolenie fotiť od predstaveného, fotím málo, nechávam sa unášať tou hypnotizujúcou zmesou hlasov, bubnov a píšťal. Konečne zase ten vibrujúci pocit vo vnútri. Mier.

Mohli sme sedieť spolu s mníchmi pri ich rituáloch. Mongar dong

Vo vonkajších priestoroch dzongu nám na stenách ukazuje a vysvetľuje vysmiaty Dorji jednotlivé maľby.

Náš sprievodca Dorji nám ukazuje jeho obľúbené božstvo – Vaisravana – Božstvo bohatstva, ktoré je zároveň Ochrancom severu

Pri vchode sú ochranné božstvá, pre každú svetovú stranu jedno. Ten, čo drží potkana (alebo mangustu) zvracajúceho drahokamy,  Vaisravana (alebo aj Jambhala či Kubera) je Ochranca severu. Vedľa neho s hadom v ruke zase Ochranca západu, ten s lutnou východu a s mečom je Ochranca juhu. Viac o Štyroch nebeských kráľoch.

Ochranca západu s hadom a Ochranca severu s potkanom zvracajúcím drahokamy

A je tu ešte ďalšia často videná tantrická maľba: Yab-Yum. Posvätné spojenie Súcitu ako mužského a Múdrosti ako ženského aspektu. Milostné spojenie ako cesta k osvieteniu. Krásne, nie?

Yab Yum – Spojenie súcitu (mužského aspektu) a múdrosti (ženského aspektu ) = osvietenie.

Vchádzame do chrámu, ktorý sa práve dokončuje. Všade je lanami spájané bambusové lešenie, po ktorom sa ako opice pohybujú lokálni remeselníci.  S otvorenými ústami ma nachytal Jirka K a podozieral ma, že nečumím na výzdobu, ale chlapom na lešení pod gho (tradičný odev Butánských mužov), pretože vraj pod gho sa nosí to isté, čo pod škótsky kilt. Tentokrát som ale naozaj nevinne čumela a nechápala, aká sila vôle drží lešenie pohromade a tiež obdivovala dôveru remeselníkov v toto zariadenie.

Pri odchode si pred vstupom do dzongu všimneme značky zákazu fajčenia pod pokutou 500,- Ngultrumov, čo je miestna mena (1 CZK = cca 2,6 BTN). Od r. 2010 je fajčenie, ako aj predaj a dovoz cigariet v Bhutáne zakázené (minimálne na verejných priestranstvách). To bohužiaľ ale neznamená, že tu „tajne“ nešlukujú.

Dostali sme výnimočne polhodiny osobného voľna a tak vyrážame do ulíc. Miestne obchodíky ponúkajú vlastne to isté. S nadsádzkou zhrnuté: sáčky so slanými chrumkami, CocaColu a vonné tyčinky. Ale jeden obchod je špeciálny. Nad jeho vchodom je svetelná tabuľa: „FARM EGG OUTLET“. Dúfam, že tu nenakupuje náš kuchár.

Domáci posedávajú pred domami a popíjajú čaj, alebo točia obrovským modlitebným mlynom. Prejdeme okolo futbalového ihriska a dokonca uvidíme i smetiarske auto v akcii. Predsa len sa teda snažia o odpad nejakým spôsobom starať, i keď to v uliciach niekedy vyzerá, že veria na sublimáciu.

Ulice Mongaru

Na elektrických drátoch sedia neodmysliteľné havrany. Spomeniete si ešte na legendu, v ktorej sa hovorí, že zakladateľa- zjednotiteľa Bhutánu Ngawang Namgjal Žabdrunga priviedlo do tejto krajiny ochranné božstvo Mahákala v podobe havrana?

Nasadáme na bicykle a spúšťame sa blatnou cestou z cca 1800 m.n.m do údolia (cca 900 m.n.m) za ďalšími krásami krajiny. Zastavíme na trhu na križovatke, kde rýchlosťou blesku rastú ceny banánov, keď miestni vidia, aký máme záujem. Pravdou je, že lepšie banány som nejedla.

Trh pri ceste

Slnko zalieva kopcovitú krajinu mäkkým svetlom a po spevnenej ceste by sa dalo na bicykli frčať pomerne rýchle, ale ja stále brzdím, lebo sa bojím, že si kvôli hltavému kochaniu sa krajinou políčok s obilým a ryžou pretkanou domčekami, rozbijem držku. A keď uvidím pri ceste vertikálne modlitebné vlajky -dary- vítajúce pocestných pred dedinkou, zleziem zo sedla a fotím a neverím. Vlastne je pekné veriť v rozprávky. Tak verím…

Dofrčíme až k visiacemu mostu vysoko nad prudkou riekou lemujúcou cestu do Lhuentse. Na spoločné foto sa všetci nasúkame na most a tajne sa modlíme, aby sa s nami neutrhol.

Na obed sa zastavíme v „krmičke“, kde sa na strechách i priamo na ceste suší červené čili. Národným jedlom je ema datshi – čili syr.

Šlapeme na bicykloch ešte nejakú chvíľu a k ďalšiemu mostu, kde ich definitívne nakladáme na sprievodné nákladné auto a dáme si spoločnú hádanku: „ Koľko kilometrov sme urazili na bicykloch za tri dni“. Odpoveď je skoro mystická: 109km (niektorí určite len 108 :))

Naskáčeme do busu a necháme sa unášať scenériou. Keď cesta vojde do krajiny terasovitých políčok so zlatavou ryžou, Jirka Kolbaba kričí svoje: „Stop for photo“ a všetci vyliezame von a snažíme sa zachytiť tú malebnosť skrytú v jednoduchých veciach.

I tá kravka s teľaťom pri ceste na okraji poľa nám príde fotogenická. Žena kosí ryžu a dáva ju do stohov. Je ticho. Je dobre. Proste iba som…

Polovica októbra – žatva

Môj dnešný obed – dhalbat, vajíčka, ema datsi, miestna žihľava

Po skvelom obede pozostávajúcom z ema datsi, dhalbatu (šošovice s ryžou), vajíčok so syrom, brokolice s čili papričkami a šošovicovej polievky v malinkej „reštaurácii“, stúpame busom na vrchol ďalšieho kopca…

…A potom už iba lapem po dychu. Ani nie z nadmorskej výšky, ale z mohutnosti sochy Padmasambavu – z Lotosu zrodeného – hľadiaceho do údolia.

Padmasambhava – obrovská socha s chrámom v podstavci bola postavená na tomto mieste na základe proroctva

Roztočíme modlitebné mlynčeky spolu s babičkou na vonkajšej hradbe a vchádzame do areálu, kde mnísi polievajú hadicou kvety, trávnik a túlavé psy, od ktorých chytím blchy… Aj tak to bola iba otázka času. Nebudú hošie, ako tie české ;).

Jednoduchosť bytia

V podstavci sochy Guru Rimpočeho je svätyňa a aj tu prebiehajú práve modlitby. Fotiť sa nesmie, ale mne je to aj tak jedno, pretože to, čo chcem zachytiť, sa dá iba srdcom.

Večer za tmy prichádzame do tkáčskej dedinky Khoma, kde nám nocľah poskytnú miestni vo svojich domoch. Proste vypracú všetky izby vrátane svätyne, na zem nám dajú matrace, ak nemajú už voľnú posteľ, deky, vankúše a sami sa uložia do malej komôrky. Večer nám ukážu ženy svoje nádherné pestrofarebné, na stavoch tkané výtvory a my im neodoláme a pustíme dosť ngultrumov za tieto umelecké diela.

Dnes sú Vianoce. Ja viem, že je v kalendári 17.10. , ale my sme sa rozhodli (resp. náš vedúci Ruda), že dnes budú Vianoce. Darčeky boli rozhodne originálne: prak (gumipuška), drevená kravata, CD s tibetskou hudbou, magnetky s falusom, nálepky „I Love Bhutan“, žuvačky HappyDent, rituálny zvonček, nádoba na čang, nášivky s Tygrím hniezdom z Petrovej domácej produkcie, CD Everest, atď, atď…

Zostala som zahanbená, že som pre ostatných nemala nič. Skrsne vo mne myšlienka… Vstávam, dávam dole z krku prívesok z Tibetu, ktorý nosím dva roky, posadím sa do vadžrasány pred náčelníka a dávam mu ho okolo krku. Tibetský prívesok, ktorý mi požehnal na retreatu celosvetovej transmisie gurujogy majster dzogčhenu Rimpoče Čogjal Norbu Namkhai, ktorý je považovaný, a teraz dobre čítajte!, za reinkarnáciu zjednotiteľa Bhutánu.
„Pokud je pro tebe nějak významný, tak si ho nech“, vraví mi Ruda.
„Je pre mňa veľmi významný, preto ti ho dávam“.
„Tak ať nám všem přinese štěstí,“ znejú slová náčelníka.

Pripútanosť k veciam je jeden z hriechov, nie? Všetko je pominuteľné. Nech nás Rimpoče ochraňuje.
Napadnú ma slová mojho kamaráta: „Dávať – ako jediný spôsob potvrdenia vlastnej existencie.“