Bhután 2016 – Diel 11/14 – Z hôr do civilizácie a zase do hôr

23.10. 

Pohodové ráno. Raňajky a čajík až do postele. Lúčime sa s mietnymi a nasadáme do vyvoňaného autobusu smer Lhuentse.

Civilizácia na parkovisku pred Lhuentse dzongom nás privíta krásnym kontrastom v podobe typického dreveno-kamenného, maľbami zdobeného domu, ktorý sa líši od ostatných iba tým, že na ňom visí tabuľa s nápisom „ATM Bank of Bhutan“. V predsieni tohoto domu je bankomat a stena okolo je zdobená kresbami potkana chrliaceho drahokami (ak si spomeniete, je to ten potkan, ktorého drží Ochranca Severu).

Nad parkoviskom je obrovský bilbord a z neho sa na nás pozerá kráľ, kráľovná a bábätko princátko.

Pred vstupom do svätyne v Lhuentse Dzongu nás zaujmú hlavne ľudské lebky, resp. vršky lebiek, ktoré budú pravdepodobne slúžiť na výrobu rituálnych bubienkov.

A potom máme možnosť v tmavých chodbách chrámu zahliadnuť tancujúcich a smejúcich sa mníchov. Nachvíľu nahliadneme do modlitebnej miestnosti. Vždy ma okúzli to svetlo vstupujúce cez okná v paprskoch ako magické božie prsty a osvetľujúce sediacich mníchov.

Pomaly sa plížime von, nasadáme do autobusu a vydávame sa cez mesto k ďalšej destinácii. Tu nás ale na ceste z dzongu zastavujú miestni a oznamujú nám, že nám chýba jeden člen. Ako to môžu vedieť, keď my nikoho nepostrádame. Za chvíľu prifrčí auto s Bhutáncami a z neho vystúpi Petr.

Akosi sme si nevšimli v tom opare vlastných myšlienok, že nesedí s nami. Je to taký tichý chlapec. Nakoniec to môže byť pre Petra veľmi zaujímavý zážitok, toto vozenie sa s lokálmi. Možno teraz, po návrate do práce, ľutuje, že nás nenechal odísť.

Lhuentse dzong

Do Trashigangu dorazíme až večer. Všetci si užili sprchu s tečúcou vodu a splachovací záchod. Aké to malé radosti.

24.10.

V meste Trashigang si pozrieme doobedu dzong z r. 1664, ktorý bol v r. 2014 vážne poškodený zemetrasením a teraz ho rekonštruujú. Väčšinu prác, ako nosenie kameňov, drevených klád a ich opracovanie, robia ženy. Chlapi sú prítomní tiež. Ale ako mnísi.

Máme obed v malej reštaurácii s bielymi obrusmi. Sú síce celé zababrané, ale to nikomu nevadí.

A rozchod! V mestečku nakúpime suvenýry ako rituálne zvončeky drilbu a hromoklíny dordže, santalové vonné tyčinky, ručne tkané tašky… Prejdeme sa ulicami mesta, kde je i moderná veľká budova banky s presklenným poloblúkom okien (hneď pod ňou je čorten).

Ale najviac nás fascinuje stavba novej budovy. Betón tu z miešačky nosia dvojice chlapov v plachtách zavesených na tyči a vylievajú do armatúry. Väčšina robotníkov vyzerá ako Indovia.

Bus meníme za džípy, pretože cesta, ktorou sa povezieme do horského mestečka Merak, bude naozaj offroadová.

Džípy odbočia z hlavnej, už i tak dosť kodrcavej cesty, na vymletú kamenistú. Tak toto je ozajstná highway! Jej neoddiskutovateľnú nepohodlnosť nám úplne vynahradia naši bhutánski spolucestujúci, keď začnú púšťať lokálnu hudbu a spievať.

Naviac do seba všetci nahádzali domu – betelové listy s orechmi areka a vápnom. Doma má stimulačné účinky a zahrieva. Zvyk žuvať betel, tu vraj zaviedol Padmasambava ako náhražku za kanibalizmus. To je jedna verzia. Druhá je tá, že zjednotiteľ Bhutánu Ngawang Namgyel to mal ako zvyk pri diplomatických stretnutiach. Pľuvať okolo seba červenú tekutinu, po ktrorej sú totálne skazené zuby, mi nepríde úplne diplomatické.

Večer dorazíme do chladného Meraku (3517 m.n.m), kde nám pri ohni za požívania neodmysliteľného ara miestni muži predvedú jačie tance a ženy zaspievajú. Dvaja muži majú na hlave masky z nejakej chlpatiny a traja ďalší mi pripomínajú zlatými korunami na hlave troch kráľov.

Ženy majú na hlavách klobúčiky z jačej srsti, ktorá je na hrane zmotaná do niekoľkých chvostíkov. Nakoniec sa k ich pomalému tancu pri ohni pridávame aj my a čo-to zaspievame.

Večer má zaujímavé pokračovanie. V skromnej malinkej spoločenskej miestnosti našeho chatkového ubytovania si všetci ťaháme kartu s obrázkom, ktorý nás na prvý pohľad zaujme. Z druhej strany karty je napísané, čo obrázok predstavuje a výrok nejakej osobnosti. Je to taká sonda do osobnosti a naše odpovede na otázky na karte sú úprimné a hlboké. Je to úžasný spôsob poznania svojich súputníkov a ich krásnych duší.

Zvláštne, ako niektoré veci prídu v ten pravý okamih. Na mojej karte je oheň a na jej druhej strane výrok: „Keď už dlho nie sme schopní zmeniť situáciu, čelíme výzve zmeniť samých seba“. (Viktor E. Frankl)

A ja mením situáciu tak, že nasledujúci deň nejdem druhý trek z Meraku do Khalingu s ostatnými, ale ostávam s Ivanom a jeho boľavými kolenami, ktoré utrpeli počas treku, Dorjim a jeho boľavým kolenom, ktoré si subluxoval posledný deň treku, Bhimom, ktorý nie je boľavý, lebo nešiel trek a šoférom džípu, ktorého meno si už bohužiaľ nepamätám, ale keď nešoféruje pre turistov, tak je administratívnou silou v nemocnici v Thimphu.