Mením svet. Ten svoj. Tak, že odkrývam príbeh. Ten svoj.

Pôvodne som chcela zdieľať príspevok investigatívneho novinára Ethana Gutmanna z jeho knihy Krvavá sklizeň/Jatka o brutálnych praktikách Číny, ktoré pácha na obyvateľoch menšín ako sú Ujguri, Tibeťania či prívrženci hnutia Falung kung. Proste som to chcela zdieľať, aby sa nezabúdalo a neignorovalo zlo a zároveň ukázať to ako varovanie, že história holokaustu sa vo svete opakuje a môže opakovať i u nás.

Ale rozhodla som sa inak. Ukážem vám iný svet. Môj.

Napriek tomu, čo sa teraz na celom svete deje, sa cítim na mieste, kde žijem, bezpečne. V tento moment.

Som vďačná za ten stred Európy, ktorý volám domov.

Cítim sa privilegovaná, že žijem na ostrove hojnosti, i keď vidím, že okolo besnejú snáď všetci démoni.

Som vďačná za ľudí, s ktorými zdieľam ten ostrov.

Ak mám moc meniť to, čo sa deje „v mojom svete“ len tak, že rozprávam a odkrývam svoj príbeh, tak to bude moja cesta. Pretože neviem, ako pokoriť všetkých tých démonov tam vonku.

Nikoho nespresviedčam, že to, čo robím, je jediná možná cesta. Je moja. Iba ten svoj príbeh žijem a zdieľam. Aj na týchto stránkách.

Prišlo mi pár správ, ktoré ma nechali dlho v pohnutí a dojatí. Ani som nevedela, že týto ľudia čítali moje riadky. Pozreli sa potom na svoj život trochu inak. Neurobili žiadne svetoborné zmeny, neodišli z práce, nerozviedli sa, nepresťahovali do hôr…

Len malinký posun v pohľade na ich život. A zmeny sa začali diať samé. Svoj príbeh už začali meniť sami. A ja tak rada čítam v tých súkromných správach ich zdieľanú radosť zo života. Ďakujem! Možno takto zmením svet. Aspoň ten svoj. Naivné? Radšej budem opakovane naivná než permanentne nasraná.

Pár riadkov z emailu, od človeka, ktorého som nevidela viac ako 15 rokov:

„Niekedy mám pocit, že život sa mi nejako deje, že ide tak nejako sám, svojou štandarnou cestou bez veľkých prekážok, ale aj bez vybočení, ktoré by mi dali väčší pocit, že žijem svoj život.

Pri čítaní Tvojich článkov som mal pocit, že to hľadanie toho niečoho neuchopiteľného máme spoločné. A to mi dalo zase chuť venovať si viac času a skúsiť byť aspoň lepším človekom, ocinkom, manželom.“