„Prosím, nezabíjajte veterinárov!“ Vtipne o 7 dôvodoch, prečo sú veterinári v TOPke samovrahov

Moja story (nie tak celkom celá)

Ležala som v tichu bielej miestnosti a bola som za tú neznesiteľnú bolesť tak trochu vlastne rada. Dostala ma do postele a ja som už nemusela vôbec nič, iba ležať. Zrazu som bola ten, o ktorého muselo byť postarané. Vďakabohu, že sa mal o mňa kto postarať. Vďakabohu za doktorov. I keď neprišli rôznymi sofistikovanými vyšetreniami na pôvod tej bolesti, ja som ho tušila. Takto si pravdepodobne ľudia pritiahnu rôzne choroby. Aby na niečo upozornili, aby sa zastavili, aby sa pýtali. A hlavne, aby niečo konečne zmenili.
Prečo potrebujem túto chorobu, túto bolesť?

Ak si myslíte, že som vstala osvietená, zo dňa na deň zmenila život a od tej doby som happy, nie je tomu tak. Cesta je dlhšia.

Vedeli ste, že medzi veterinármi je najviac samovrážd zo všetkých odvetví? Prečo tomu tak je?

Spolu s autorkou odborného článku Debbie L. Stoewen v Canadian Veterinary Journal r. 2015 sme došli k podobným záverom.

Toto nie je depresívny článok o samovraždách. Ale trochu zmyslu pre čierny humor bude potreba ;).

Tak si to rozpitvajme 🙂

Na úvod pár vtipných otázok klienta versus rodinného príslušníka, ktoré nás veterinárov privádzajú v lepšom prípade do rozpakov, v tom najhoršom k šialenstvu.

Téma PRACHY:

Klient v ordinácii: „Čože?! Toľko peňazí za operáciu?! To nemyslíte vážne! Veď to máte robiť ako poslanie!“

Doma: „Čože?! Iba toľko za trojhodinovú operáciu?! Na to si šesť rokov študovala? A z čoho chceš platiť nájom?!“

Téma ČAS:

Klient: „To vám nepríde blbé, že neordinujete?! Veď tie zvieratá si nevyberajú, kedy ochorejú?!“

Doma: „To ti nie je blbé, že ani tieto Vianoce nie si s rodinou, keď si nebola ani tie minulé a o ostatných sviatkoch ani nehovorím?“

Téma SÚKROMNÝ ŽIVOT:

Klient: „Veľmi Vás prosím, naša Betynka Vás potrebuje. Rodí a nejde jej to. Nemôžeme nikoho teraz večer zohnať. Však prídete?“

Doma: „To nie je možné! Dnes večer sme mali ísť do divadla. Lístky máme už dva mesiace. Mal to byť môj narodeninový darček. Všakže to odmietneš?“

Téma EUTHANASIA

Klient: „On už doma iba leží, čúra pod seba… Žere, ale bolia ho kĺby, ťažko vstáva. Veď už sa iba trápi. Uspite ho.“

Doma: „Ty keď budeš inkontinentná a budú ťa bolieť kĺby tak, že budeš potrebovať pomôcť, tiež ťa mám nechať uspať? Veď sa treba starať o tie zvieratá, aj keď sú staré a choré, nielen, keď nám robia radosť a sú v poriadku. Dúfam, že ho neuspíš.“

Cítite ten narastajúci tlak vo vašej hlave? Nebolo by lepšie si hodiť mašľu, než toto denne počúvať?

Odpoveď je NIE! Hoďme si mašlu radšej na krabicu s darčekom. Chce to viac pochopenia zo všetkých strán. Chce to súcit a toleranciu. Chce to vidieť svet aj očami toho druhého, tretieho, x-tého.

A teraz trochu podrobnejšie k téme, prečo je veterinár v TOPke samovrahov.

„Už vyštudovať je záhul“

Veterinárna medicína sa považuje za jeden z najťažších oborov na vyštudovanie. Študujeme rovnako dlho ako humánni doktori. 6 rokov.

Veterinári musia študovať desiatky totálne odlišných živočíšnych druhov tak detailne, ako študujú humánní lekári jediného exota – človeka.

To len aby ste si uvedomili, že sa po nás chce, aby sme zvládali anatómiu, fyziológiu a patológiu koňa tak dobre ako u andulky a keď nie, sme na diskuzných fórach za lúzrov ;). Sami sa tak často kvôli tomu cítime. Chceme vedieť všetko o všetkom a najlepšie.

Už len prvých päťstostrán latinských názvov z vás zákonite musí spraviť určitý druh magora. Skúška z anatómie vyselektuje štvrtinu študentov (tak to bolo v mojom ročníku). A to je začiatok.

V prvom ročníku spáchal samovraždu môj spolužiak. Nespravil odovzdávku z anatómie. Ide sa ďalej.

Rizikový faktor: vysoké nároky na škole a následne na výber povolania.

„Keď už si vyštudoval takú ťažkú školu, musíš byť veterinár. Aj tak nič iné nevieš.“

„Faktor osobnosti“ alias „Sme perfekcionisti, aj keď nám nadávajú do šarlatánov :)“

Z výskumu psychologického profilu veterinárov vyplýva, že sú to často perfekcionisti. Kladú na seba (a svoje okolie) vysoké nároky. Trestajú sa za svoje chyby v podobe výčitiek.

Predstavte si, že nám zomrie na sále nejaké zviera. Nielenže sa na nás zosypú výčitky od zkrúšeného majiteľa, ktorý svoj žiaľ nevie inak ventilovať, ale stále dokola si prehrávame situáciu, ako sme ju mohli urobiť inak a lepšie.

Odpoveď neprichádza, pretože sme urobili všetko medicínsky správne. Ale výčitky zostávajú. A tak na sebe pracujeme i po práci, chodíme cez víkendy na školenia, sedíme po nociach nad knihami od zahraničných autorov (naviac v angličtine, pretože v našom jazyku je to často nedostupné) a na internete pátrame po najnovších štúdiách, kto a kde to urobil inak a lepšie… Hľadáme perfektný stav. Ale zviera nie je auto. Nevytuníme ho zakaždým.

Rizikový faktor: Perfekcionismus vedúci k depresii a následne ku sklonom k samovražde.

Ó, ako dobre je lajdákom :).

„Stále v službe“ alias „Ako to, že neslúžite? Nepríde vám to nezodpovedné voči zvieratám?“

Predstavte si takýchto 48 hodín: práve ste si odpracovali v pokluse svoju osmičku, počas ktorej ste brali jedného pacienta za druhým, tak rýchlo, ako to bolo možné, aby zbytočne dlho nečakali. Mozog, ruky, prístroje bežali na plné obrátky. Chcelo by to oddych…

Ale niektorí z pacientov vyžadujú ďalšiu starostlivosť. Máte teda na hospitalizácii pár zvieratiek.

Jeden potrebuje operáciu, lebo zožral ponožku. Druhý sa pobil so susedom a potrebuje zašiť a zadrénovať dieru na zadku. Tretí má krvavú hnačku a potrebuje infúzie.

Po ďalších pár hodinách s týmito pacientami, vám dôjde, že ste síce ešte nejedli, ale aspoň si udržujete štíhlu líniu. Netreba vám ani na záchod, lebo vďaka tomu, že ste ani nepili, už netvoríte žiaden moč.

Unavení padáte do postele a okamžite zaspávate. O chvíľu ale zvoní pohotovostný telefón. Bežíte do ordinácie k epileptickému pacientovi. Po jeho stabilizácii je vám jasné, že tento pacient si vyžaduje trvalý monitoring. Sadnete si vedľa hospitalizačného boxu a hlava vám padá únavou.

„Našťastie“ zvoní znovu telefón a udržuje vás bdelých a vždy pripravených zachrániť ďalší život! V túto noc ešte štyrikrát. Nad ránom všetkých počúraných, posraných a pogrcaných pacientov umyjete a nakŕmite. Je ráno! Super, končíte!… Ups, sorry. To bola sobota. Ešte máte pred sebou nedeľu. Takže do seba hodíte dva dni starý rohlík, vyčistíte zuby (sprchu nestíhate) a začína vám ordinácia.

„No vy dnes vyzeráte príšerne. Vôbec sa neusmievate.“ Poklona od vašeho okolia vždy povzbudí.

Nedeľa sa od soboty veľmi nelíši. V nedeľu na nočnej pohotovosti vám chlap ako hora pri platení účtu miesto ďakujem povie: „Páni, to je účet, chcel by som byť veterinár.“
Je vám v tú chvíľu úplne jedno, že ste s ním na klinike sama, a že by vám kľudne mohol jednu natiahnuť a s unaveným ksichtom mu drzo odpovedáte:

„Fajn, tak sa vymeňme. Za posledných 48 hodín som spala päť hodín, zjedla som dva rohlíky, jednu pizzu a stehno z KFC, odoperovala dva psy a na hospite mám troch pacientov, o ktorých sa je potreba postarať. Nech sa páči“, ponúkate mu fonendoskop.
Chlap sa zháči a podáva vám so sklopenými očami peniaze.

„Ďakujem. Už sa nechcete vymeniť?“
„Ani nie. Dovidenia.“

Po piatich rokoch tejto šialenosti sme zrušili pohotovosť, pretože sme sami skončili na pohotovosti.

Rizikový faktor: Fyzické a psychické vyčerpanie, moderne tzv. „burn-out“

„Prachy“ alias „Byť veterinár je predsa poslanie“

„Toľko peňazí za operáciu?! Vám ide iba o prachy! Hanbite sa! Mali by ste robiť svoje povolanie ako poslanie!“

Ono sa platí iba v zamestnaní, ktoré nie je poslaním? To by bolo smutné.

Budeme robiť naše povolanie zdarma, ale zožeňte nám, prosím, sponzorov na platenie elektriky, vodného-stočného, nájmu za ordináciu, na nákup liekov a vybavenia ordinácií, benzín do auta, ktorým prídeme na pohotovosť, a ešte musíme niečo jesť, niekde bývať a niektorí majú dokonca deti, čo by radi do školy…

Čím ďalej tým viac sa vyžaduje vysoký štandard služieb pre domácich miláčikov. Na počkanie vyšetrenie krvi, USG, RTG, CT!!! Vybavenie ordinácií nám ale neplatia strýčkovia z Ameriky, ani poisťovne.

Rizikový faktor: nedostatočné ocenenie, ako finančné, tak ľudské za vykonanú profesionálnu prácu.

„Spoločenský život mimo obor“

„Jéééé, vy ste veterinárka?! To je krásne povolanie. Poradila by ste mi? Môj pes má taký problém…“
A zase pracujem. Nechápte ma zle, ja rada poradím a pomôžem, ale rada sa rozprávam aj o iných veciach. Obohacuje to môj úzkoprofilový život. Zaujímajú ma aj iné aspekty bytia. (Napríklad ma zaujíma koncept hrubého domáceho šťastia v Bhutáne :))

Rizikový faktor: témy mimo pracovné prostredie točiace sa okolo práce

„Nedostatočná podpora okolia“ alias „Všetci musia pochopiť, že ja žijem veterinou“

Ak sme si po niekoľkých rokoch práce v nonstop službe ešte stále udržali partnera, alebo dokonca i vytvorili rodinu, môžeme si gratulovať.
Máme doma niekoho, kto upratuje, nakupuje a venčí psa, lebo my to nestíhame.
Varí a nosí nám do práce jedlo, lebo mu je jasné, že inak budeme na fastfoode.
Príde nám v noci asistovať k operácii, lebo momentálne nikto iný nie je po ruke.
Nevadí mu, že cez víkendy nikam nechodíme, lebo ak zrovna nie sme v práci, tak sme tak unavení, že polovicu prespíme a druhú polovicu prejeme.

Rodina nás má stále rada a urobí nám Vianoce mimo sezónu, lebo na Štedrý deň i Silvestra vyšla na nás zase služba. Atd… atd…

Takúto podporu ja osobne mám. Ale čo keby som nemala? Aká by bola kvalita môjho osobného života? Čo tí ostatní veterinári, ktorí sú na všetko sami, alebo ich blízkym už došla trpezlivosť a chcú svoje život žiť inak? Musia všetci tolerovať, že veterinárovi je jeho zamestnanie poslaním? Prečo by mala byť najbližšia rodina menej dôležitá ako cudzí ľudia?

Keď zomrel môjmu priateľovi otec, bola som pri rodiacej suke. Keď mu zomrela mama, musela som ordinovať do skončenia pracovnej doby. Prečo boli problémy cudzích dôležitejšie, než tie jeho? Čo by ste robili na jeho mieste? A čo by ste robili na tom mojom?

Rizikový faktor: nízka podpora okolia, nepochopenie, odchod blízkych z dôvodu odcudzenia

Euthanasia

Humánne ukončenie nekvalitného života.

Čo? Tak sa pozrime, ako kvalitný je momentálne môj život. Už mám toľko potravinových intolerancií (histamínová, lepková, fruktózová, intolerancia na mliečny kazein, alergia na med), že keď prídem do obchodu, tak odchádzam iba s jáhlovou kašou, ovsenými vločkami a ryžou. Mám permanetne hnačku. Mám anémiu z podvýživy. Na nohe mám brutálnu kŕčovú žilu, ktorú mi ale nemôžu operovať, lebo mám tú anémiu. Hrozí mi trombóza. V chrbte ma seklo po chronických bolestiach kvôli vyosenému stavcu tak, že nezdvihnem zo zeme ani seba natož nejakého psa. Hmmmm. To je ale na euthanasiu.

Veterinári sa stretávajú so smrťou denne. Buď spontánnou alebo vyžiadanou od majiteľov zvierat.

Už to samotné môže byť emocionálne vyčerpávajúce. Prestávajú ale vnímať euthanasiu ako nejaký nepredstaviteľný fenomén. Je bežnou súčasťou praxe. Je bezbolestná a rýchla. Lákavé.

Veterinári majú všetky vedomosti a prostriedky k tomu, ako ukončiť život, ktorý nie je kvalitný. Strácajú sa zábrany. Po ruke je jednoduché riešenie. Čo ak vyhodnotia svoj vlastný život ako nekvalitný. Desivé?

Tu je podľa mňa odpoveď na to, prečo sú veterinári na špici samovrahov.

Tlak prostredia na to, aby sme konali bezchybne, nezištne, vždy, za každých okolností, bez podpory širokého okolia a s „fľaštičkou rýchlej pomoci po ruke“.

Viem, že sa toto všetko netýka len veterinárov. Buďme k sebe ohľaduplní. Nikdy nevieme, čo sa deje tomu na druhej strane stolu. Prosím, nezabíjajme sa navzájom.