Časť dvanásta -Letný palác Norbulinka a najposvätnejší chrám Džókhang

15.09.2018

Po včerajšej večeri, kedy zábava pokračovala ešte v hoteli, sú dnes niektorí účastníci trochu viac unavení než bežne. Preto je balzamom pre telo i dušu pomalé prechádzanie Norbulinky – letného sídla dalajlámov, ktorej meno znamená Park pokladov. Je považovaný za najvyššie položenú okrasnú záhradu na svete. Kvôli nadmorskej výške okolo 3600 m.n.m. a suchej klíme, ktorá v ďažďovom tieni Himálaja vládne, nie je síce také bujná a zelená ako záhrady v Európe, ale i tak je pre miestnych oázou v drsnej krajine.

Komplex malých palácov so svätyňami a obytnými miestnosťami postavených pre jednotlivých dalajlámov je o 100 rokov mladší ako Potala a nachádza sa od nej iba tri kilometre.

Vchod do Norbulinky

Základy položil 7. dalajláma (v r. 1751). Ten súčasný, J.S. 14. dalajláma, nechal postaviť (v r. 1954) dvojposchodový Nový letný palác, kde na stenách audienčnej miestnosti sú rozprávkové maľby zobrazujúce najdôležitejšie mílniky tibetskej histórie od stvorenia tibeského ľudu až po postavenie Potaly a Norbulinky.

Nový letný palác, ktorý nechal postaviť 14. dalajláma

Mimochodom, poznáte tú legendu o pôvode Tibeťanov?

Raz prišla za opičiakom obrica Rakšasi a požiadala ho, aby si ju vzal. Opičiak odmietol, na čo mu Rakšasi odpovedala, že keď si ju nevezme, tak sa vydá za diabla a splodí veľa zlých synov. Opičiak si šiel pre radu za Čenrezigou, matkou všetkých buddhov, ktorá ho poslala na toto vysoké plató, aby ho kultivoval. ( pozn. Čenrezig alias Avalokitešvára – boddhisattva súcitu – môže byť zobrazovaný ako muž i žena.) Čenreziga odpovedala, že sobáš s obricou je jeho osud a dobrý skutok pre Tibet. A tak si opičiak Rakšasi vzal a mali spolu päť detí a tie mali ďalšie deti… Postupne im mizol chvost a stali sa z nich ľudia na vysokom plate – Tibeťania.

V Novom letnom paláci prechádzame cez obytné časti, ktoré patrili 14. dalajlámovi: spálňa, meditačná miestnosť, až dôjdeme ku kúpeľni. Na prekvapenie mnohých je v západnom štýle: klasická hlboká vaňa, umývadlo a tiež splachovací záchod.

V týchto miestnostiach je skoro všetko tak, ako to dalajláma v deň svojho núteného úteku (18.3.1959) zanechal.

Už ako 15-ročný pod nátlakom čínskych okupačných činov, ktoré vyústili do násilnej anexie Tibetu k Čínskej ľudovej republike (v r. 1950), bol nútený prevziať od regenta zodpovednosť za svoj ľud nielen ako duchovný, ale i politický vodca.

Regent vládne za dalajlámu po dobu štúdií, ktoré súčasný dalajláma ukončil ako 25 ročný.

Noci, kedy sa prezlečený za tibetského vojaka spolu so svojou rodinou a s malou doprovodnou skupinou vydal do Indie, predchádzali ozbrojené nepokoje a tibetský ľud prišiel holými rukami chrániť Norbulinku, kde dalajláma pobýval. To, že dalajláma utiekol, sa Číňania dozvedeli až nasledujúci deň, keď streľbou rozohnali živú bariéru a dostali sa do sídla. Potom kruto potlačili takzvané Lhaské povstanie.

V miestnosti s obrovským zlatým trónom 14. dalajlámy, na ktorý usadol ako štvorročný, sú v nástenných maľbách zakomponované postavy všetkých dalajlámov. Aj toho štrnásteho. Je to jediný obraz súčasného dalajlámu pre verejnosť viditeľný. Za jeho fotku, tak ako i za tibetskú vlajku, sa môžete dostať do veľkých nepríjemností s čínskou políciou. Tibeťania uctievanie duchovného vodcu Tibetu ale riešia po svojom. Na oltári mávajú Čenreziga. Jeho reinkarnáciou predsa je … dalajláma :).

Pochmúrne myšlienky sa snažíme rozptýliť pri Jazernom paláci srdca, ktorý sa rozprestiera na troch malých umelo vytvorených ostrovčekoch spojených mostíkmi.

Jazerný palác srdca (foto 2018)

Jazerný palác srdca (foto 2014)

Za hysterického vytrubovania malých bielych elektrických vozíkov pre čínskych turistov sa pomaly sunieme popri žltom múre smerom k východu. Táto hradba oddeľovala časť určenú len pre dalajlámov a ich asistentov. Úradníci a dalajlámova rodina žila medzi žltým a vonkajším múrom. Ten bol veľmi dobre strážený i za pomoci tibetských mastifov.

Žltý múr oddeľoval časť určenú iba pre dalajlámu a jeho asistentov

Prichádzame do srdca Lhasy, ktorým nie je, ako si mnohí myslia, Potala, ale chrám na námestí Barkhor. Najsvätejší chrám Tibetu a jeden z najposvätnejších v celom buddhistickom svete. Je to Džókhang.

Džókhang – najposvätnejší chrám Tibetu ukrývajúci najposvätnejšiu sochu Buddhy Šakjamuniho

Aby sme sa dostali na námestie pred chrám a na tzv. vnútornú koru Barkhor, musíme prejsť policajnou kontrolou vrátane skenerov.

Truhly plné kvetín tvoria hradbu, ktorá oddeľuje Barkhor od zbytku centra. Naľavo od nej je brána s policajtami a skenermi (nie je ba fotke vidieť, pretože sa nesmie fotiť)

Uličky starého mesta sa ako lúče slnka rozbiehajú z Barkhoru na všetky strany a všetky sú zabezpečené policajnými bránami, kde sa musia domáci legitimovať. Vraj kvôli bezpečnosti. Asi sa súdruhovia obávajú, aby pútnici neumlátili modlitebnými mlynčekami turistov.

Stĺp pred Džókhangom obalený lungtami, foto z r. 2014

Hneď vidím zmeny, ktoré na Barkhore nastali za posledné štyri roky. Stĺp, kde uväzovali pútnici lungty a bol už pekne obalený, farebný a tučnučký, je teraz nahý a okolo neho je spôsobná betónová ohrádka. Množstvo pútnikov vykonávajúcich prostráciu čelom ku chrámu rapídne kleslo. Vyhradilo sa im pred chrámom miesto, kde môžu prostráciu vykonávať.

Džókhang a stĺp s betónovou ohrádkou

Mojim pozorným kamarátom rozpoviem ďalšiu legendu…

Kde bolo tam bolo, vládol raz (v 7. storočí) v krajine nazývanej Tibet kráľ menom Songcän Gampo. Keď dospel k názoru, že je čas sa ženiť, vzal si za manželku najskôr nepálsku princeznú (tibetsky Balza) Bhrikuti Dévi. Tá niesla ako svadobný dar sochu Buddhu (tibetsky buddha = džowo) Akšóbhji (tibetsky Mikyo Dorje).

Neskôr sa kráľ pobil s turkickým vládcom a i samotným čínskym cisárom o druhú ženu, čínsku princeznú (tibetsky Gjaza) Weng- čcheng. Tá niesla ako svadobný dar tiež sochu buddhu ale Šakjamuniho, Džowo Šakjamuni, stvárňujúcu ho ako princa vo veku dvanástich rokov. Vraj túto sochu požehnal sám Buddha. (To mi je ale záhadou, pretože Buddha bol vraj proti tomu, aby sa akokoľvek ztvárňoval).

Kráľovi sa nové náboženstvo svojich žien zapáčilo a stal sa jeho šíriteľom a prvým buddhistickým kráľom Tibetu, kde do tej doby vládol bönismus plný zlých démonov. Na dôkaz viery začal stavať čorteny a chrámy. Ale vždy, keď stavba skoro hotová, tak záhadným spôsobom zase spadla. Čínska princezná odhalila príčinu. Šíreniu buddhismu bránila obrovská démonka, ktorej telo siahalo po celom kráľovstve a jej srdce tepalo priamo v jazere hlavného mesta. Jazero muselo byť vysušené.

Stáda kôz (tibetsky „ra“) nosili zem („sa“), aby zasypali jazero, kde bol postavený najdôležitejší chrám – Džókhang. Mesto kôz – Rasa sa neskôr zmenilo na Lhasa – Mesto bohov.(Myslím, že to bola zmena k lepšiemu.) 

Ďalšie štyri chrámy priklincovali démonke ramená a bedrá, ďalšie štyri kolená a lakte a posledné štyri dlane a chodidlá. Vraj bolo postavených celkom 108 chrámov na tele démonky, aby bola pokorená. Chrámy na ľavej nohe sú až v Bhutáne. A zo studne, ktorá ostala po jazere v dnešnom Džókangu sa stále ozýva tichý tlkot jej srdca.

Zdobenie v chráme Džókhang

Džókhang s množstvom nepálskych prvkov od névarských umelcov bol domovom sochy Akšóbhji od nepálskej princeznej a pre sochu Džowo Šakjamuni slúžil chrám Ramoče, ktorý má zase prvky čínske.

Po smrti kráľa, keď hrozilo, že buddhismus bude opäť nahradený bönismom, ukryla princezná Weng-čchen sochu Džowo tiež do Džókhangu. Keď nebezpečie o pár desaťročí pominulo, sochy si vymenili pozície. Džowo Šakjamuni ostal v Džókhangu a bronzový Akšóbhji putoval do Ramoče.

Počas kultúrnej revolúcie bol chrám Ramoče zásadne zdevastovaný a socha na dlhú dobu zmizla. Objavila sa poničená v Pekingu na kope odpadu z Lhasy. Po vynaloženom úsilí sa vrátila späť do Ramoče.

Časť chrámu vyhradená pre dalajlámu

Vchádzame na otvorené nádvorie cez bránu, ktorú zdobia štyria ochrancovia/králi svetových strán.

Ten s mangustou pľuvajúcou drahokamy, je ochranca severu, ten s lutnou je ochranca východu, ten s mečom je ochranca juhu a ochranca západu drží hada a biely čorten.

Prechádzame kaplnkami, ktoré sú zasvätené najdôležitejším postavám buddhistického panteonu (uvádzam za rovnítkom i tibetský názov, aby sa to neplietlo :))):

Avalokitešvára = Čenrezig, Bodhisattva súcitu, ktorý može mať podobu dvoj, štvor, ale aj tisícrukú s jedenástimi hlavami.

Tara = Drölma, Vysloboditeľka, ktorá sa zrodila zo slzy Čenreziga, je ženskou variantou bodhisattvy súcitu a má 21 manifestácií (biela, zelená, červená, rozhnevaná…). Za reinkarnáciu Bielej Tary sa považuje i čínska princezná Weng-čchen.

Maitreya = Džowo džampa – Buddha budúcnosti

Mandžušrí = Jampelyang – Bodhisattva múdrosti (drží meč, ktorý pretne nevedomosť)

Vadžrapani = Čana dordže – Bodhisattva energie (drží vadžru – rituálny predmet, symbol neprekonateľnej sily, v preklade diamant)

Amitabha = Öpagme – Buddha nekonečného svetla držiaci v spojených rukách v lone misku na almužny.

Amitaya = Cepame – Buddha dlhovekosti držiaci v spojených rukách čašu s nektárom nesmrteľnosti.

Songcän Gampo – prvý tibetský buddhistický kráľ, prvý z Troch kráľov dharmy

Bhrikuti – nepálska princezná, ktorá priniesla do Lhasy sochu Buddhu Akšóbhji

Weng-čchen – čínska princezná, ktorá priniesla do Lhasy sochu Buddhu Šakjamuniho

Trisong Decen – tibetský kráľ, druhý z Troch kráľov dharmy, ktorý vládol vo 8. storočí a zaslúžil sa o šírenie buddhismu v Tibete. Mimo iné pozval najvýznamnejšieho učiteľa buddhismu všetkých dôb:

Guru Rimpoče = Padmasabhava – preklady jeho mena znejú: „Veľactený učiteľ“ a „Z lotosu zrodený“,

Ralpačen – tretí z Troch kráľov dharmy, ktorá vládol v 9. storočí

Atiša – veľký učenec z Bengálska, ktorý sa zaslúžil o znovuzrodenie buddhismu v Tibete na prelome 10. a 11. storočia, po období jeho úpadku.

Tsongkhapa – zakladateľovi sekty Gelukpa (14. stor.), pod ktorú Džókhang spadá.

Hayagriva = Tamdrin – hrozivé ochranné božstvo červenej farby s konskou hlavou

Paldem Lhamo – ochranné božstvo Tibetu, Lhasy a línie dalajlámov sediace na koni či oslovi, ktoré sídli v najposvätnejšom jazere Lhamo La-tso. Na jeho hladine hľadajú lámovia vízie a indície k nájdeniu reinkarnácie ďalšieho dalajlámy.

Biela posvätná koza, ktorá dala vzniknúť chrámu, pôvodnému názvu mesta a legende, vykukuje ako malinká socha spoza nohy Boha bohatstva. A čo je najzaujímavejšie, že táto socha vznikla sama od seba, bez ľudského pričinenia – je „samostvorená“. Takýchto samostvorených sôch môžete nájsť po celom Tibete nespočítateľne.

Trojrozmerná zlatá mandala. (Jediné foto, ktoré sa mi podarilo v interiéri Džókhangu zaobstarať)

Konečne sa dostávame k tomu, na čo sme najviac zvedaví. Najsvätejšia socha chrámu a celého Tibetu. Socha, ktorú priniesla čínska princezná Weng-čchen. Socha Buddhu Šakjamuniho nazývaná Džowo Šakjamuni vo veku 12 rokov, ktorej požehnal vraj sám Buddha.

Zhlukujú sa pred ňou turisti i domáci. Kedysi sa mohli v poklone dotknúť pre požehnanie jej nohy, teraz sú od nej „pekne“ oddelení zábradlím.

V čom je teda ten rozdiel od iných sôch? Z materialistického pohľadu nie je pre nás nijak markantný.
Nie je to ani výška sochy čítajúca jeden a pol metra.
Možno to nie je ani veľké množstvo ozdôb a zahalenie do drahých látok, kvôli ktorým je vidieť iba hlavu sochy.
Nie je to nakoniec ani množstvo khatakov, ktoré sa snažia veriaci hodiť čo najbližšie k soche.
Je to asi tou aurou dôležitosti a posvätnosti, ktorú jej dávajú sami veriaci tým, ako na ňu hľadia, tým, ako sa zbožne uklonia, tým, čo sa deje v ich duši a mysli, keď pred ňou stoja, tým, v čo veria a dúfajú.

Po drevených schodoch sa dostaneme na ďalšie poschodie, kde je obchodík so suvenýrmi, ktoré mních požehná modlitbou. Je odtiaľto vidieť časť chrámu, ktorá slúžila ako súkromné izby dalajlámu.

Výhľad z druhého poschodia chrámu na časť určenú dalajlámovi

Teším sa, ako si zo strechy kláštora vychutnám pohľad cez Barkhor až na Potalu. O to som viac sklamaná, keď mi Phubu povie, že výstup na strechu je už z bezpečtnostných dôvodov zakázaný.

Výhľad zo strechy Džókhangu na Barkhor. Napravo v pozadí Potala. V popredí stĺpy obalené lungtami. (foto z r. 2014)

Opúšťame najsvätejší chrám Tibetu, ktorý v čase kultúrnej revolúcie slúžil ako prasačák a vydávame sa na koru okolo chrámu.
Pred hlavným vchodom sa modlia od mnohopočetných prostrácií zašpinení Tibeťania.
Opodiaľ krásna, upravená, namaľovaná, do tradičného odevu odetá, s tyrkysovými, korálovými a jantárovými kameňmi ozdobená a s modlitebným mlynčekom v ruke s nalakovanými nechtami pózuje modelka.
Na streche Džókhangu spievajú a synchrónne udierajú do betónu autentickejšie Tibeťanky.

Modelka

Robotnice pri oprave chrámu

Prostrácia na Barkhore

Zamierim foťákom na Potalu a cez strechy domov na Bharkore si ju „nazoomujem“. Spoza plachty na streche jedného domu na mňa čumí binokulárny ďalekohľad a za ním Číňan.

V pozadí Potala, pod čínskou vlajkou špiceľ s ďalekohľadom

Prechádzame v smere hodinových ručičiek popri nenápadných, ale veľmi dôležitých kamenných stĺpoch postavených v r. 822, ako potvrdenie sino-tibetskej zmluvy, ktorá mala garantovať hranice oboch štátov. Je do nich dvojjazyčne vytesané: 

„Celá oblasť na východ je krajina Veľkej Číny a celá oblasť na západ je nepochybne krajina Veľkého Tibetu. Ani z jednej strany tejto hranice nepríde vojna, nepriateľská invázia, ani žiadne zabavenie teritória…Tibeťania nech sú šťastní v Tibete a Číňania nech sú šťastní v Číne.“ 

A vraj „co je psáno, to je dáno“. Ten stĺp tu stojí ako výsmech Číny celému Tibetu. A možno aj celému svetu.

Uprostred fotky stĺp so sino-tibetskou zmluvou z r. 822 vytesanou do kameňa (foto z r. 2014 zo strechy Džókhangu)

Popri stovkách obchodíkov lemujúcich obe strany vnútornej kory Bharkoru a ponúkajúcich všade skoro to isté (suvenýry) sa s davom ľudí posúvame pomaly vpred hľadajúc miesto na pozdný obed. Z krytej strechy skvelej reštaurácie hľadíme do stále sa pomaly hemžiacich ulíc Lhasy. Život plynie ďalej.

Taký typický suvenýr – lebka z jaka

Výhľad z reštaurácie na ulicu, ktorá je súčasťou khory (Barkhor)

Rozchod do večere využívame každý vlastným spôsobom. My s Martinom po ceste cez modernú štvrť Lhasy natrafíme na pekáreň v európskom štýle a kúpime tam tortu na večernú oslavu narodenín doktorky Janky.

Obdarovaní sme pri poslednej spoločnej večeri ale nakoniec všetci. Phubu nám každému dáva amulet a ďakuje za návštevu jeho krajiny. My ďakujeme, že to celé s nami v extrémnych podmienkach vydržal a chvály sa ujde i šikovnému šoférovi, ktorého som síce chcela občas za tie myšky pred autami v protismere a chytené diery zabiť, ale po všetkom musím priznať, že bol naozaj bravúrny.

Pouličné osvetlenie

16.09.2018

Pri raňajkách v hotelovej reštaurácii sa na etapy lúčime. Časť z nás letí domov už dnes, druhá časť až zajtra a tá tretia pokračuje na dobrodružnej ceste vlakom až do Pekingu.

Doobedie pred odletom strávime poflakovaním sa uličkami Lhasy, kde si kúpime za posledné yuany vonné tyčinky, lungty (modlitebné vlajočky) a drobné darčeky pre blízkych doma. Zablúdime i do uličky, kde žena v malinkatom obchodíku smaží zemiakové plátky a do sáčku k nim pridá soľ a čili. Hneď držíme i my ten svoj sáčok s tibetskými čipsami.

Chipsy budú o chvíľu naše

Na ďalšej ulici, kde sme jediní turisti, s úžasom sledujeme každodenné dianie. Obchodníci ráno vyhrnuli plechové rolety svojich živností. Medzi obchodíkmi s oblečením rôznych značiek (ale všetkých Made in China) je mlynár s vrecami múky rôznych veľkostí, predavač obrovských blokov žltého masla, mäsiar s pekne vystavenými jačími hlavami ležiacimi na zemi a nesmie chýbať zubár, ktorého „ordinácia“ s historickým zubárskym kreslom mi pripomína skôr holičstvo počas rekonštrukcie.

Mäsiar medzi drogériou a predajňou mobilných telefónov

Stánoček s maslom medzi obchodíkmi s oblečením

Mlynár medzi obchodíkmi s oblečením

Zubár medzi obchodíkmi s oblečením

Rušnú štvorprúdovú cestu s názvom Pekingská, ktorá pomyselne delí staré mesto od nového, prechádzame nadchodom. Je z neho vidieť Potalu zatienenú niekoľkoposchodvými budovami a nad ňou sa týči hradba špicatých sivých hôr.

Lhasa, ulica Pekingská. Medzi budovami a horami vykukuje Potala

Hodinu nám trvá cesta z centra Lhasy na letisko. Most nás prenesie cez širokánske koryto rieky Lhasa, ktorú ale domáci volajú Kyiču. Za oknom sa mihajú celé planiny betónových monštier výškových budov v doprovode žeriavov rastúcich ako huby po daždi pre ďalších a ďalších čínskych novousadlíkov.

Ako bude vyzerať Tibet o ďalšie štyri roky, keď sa tak veľmi zmenil za tie uplynulé? Budem mať vôbec odvahu a chuť sa do tohto Tibetu vrátiť?

Na letisku ma síce neskutočne irituje čínska byrokracia, ale personál je milý, a tak si vravím, že aj oni sú iba ľudia a snažia sa proste len byť šťastní. Oni si tieto stupídne nariadenia a nutnosť mať na všetko razítko asi nevymysleli.

Čaká nás 24 hodinová cesta domov. Logisticky nelogická. Let na východ Číny: Lhasa – Čengdu – Peking a potom let z východu späť na západ: Peking – Frankfurt – Praha.

Lietadlo sa dvíha a my pozeráme na šedivé kopce rozlievajúce sa do nekonečna tibetskej náhornej plošiny. Prečo len cítim úľavu, že sa vraciam domov? Do krajiny, kde sa nemusím legitimovať každých 100 kilometrov, kde pred kostolmi nestrážia ozbrojení policajti, kde môžem slobodne povedať svoj názor a maximálne budem označená za „blbú kravu“ ( i keď aj tá je nakoniec posvätná), ale nehodia ma za to do väzenia.

Vraciam sa do časti Zeme, kde sa môžem bez nutnosti písomného povolenia od úradu stretnúť so svojou rodinou v inom štáte. Vraciam sa do zelenej krajiny, ktorá je tak štedrá na svoje plody. Kde v domoch je teplo a voda je pitná. Vraciam sa domov, kde mám všetko, čo potrebujem a som za to nesmierne vďačná. Ale aj tak si vždy musím ísť do sveta pre toto jednoduché poznanie. A vy?

OHM MANI PADME HÚM – Ohm klenot v lotose – mantra Čenreziga – Bodhisattvy súcitu

Článok je jednou kapitolou z knihy „Z Kašgaru do Lhasy“, ktorú si môžete kúpiť. Bližšie info na stránkach: https://cestydobhutanu.cz/kniha-z-kasgaru-do-lhasy/