Najposvätnejšia hora

„Na počiatku stvorenia sveta bola hora Méru – stred zeme, os vesmíru, spájajúca zem s nebom, sídlo bohov, sediaca uprostred okolitých hôr ako v lotosovom kvete a dotýkajúca sa neba. Pod jej štyrmi stenami zo zlata, kryštálu, rubínu a lapisu lazuli, pramenia štyri veľké rieky dávajúce život krajine, ktorou pretekajú.“ 

Hora z tohto hinduistického eposu existuje! Stojím práve pred ňou. Jej majestát ma dostáva na kolená. Doslova. V silnom horskom slnku kľačím a mlčím spolu s kamennými mužíkmi a lebkou jaka vedľa mňa.
Gang Rimpoče – Veľactený snežný klenot – tak znie jej meno v tibetštine. So svojim bielym závojom osamotene vyčnieva nad okolité hnedasté hory a zelené planiny. Každá stena jej pyramídy smeruje k jednej zo svetových strán. Južnú tvár hory zdobí odzhora dolu jedna ryha a kolmo na ňu zprava doľava druhá. Kríž. Svastika. Tá hora nesie znamenie bohov.

Pred troma dňami…
V ostrom rannom slnku sa kúzlo dlhoočakávaného okamihu okamžite rozplýva…
Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hotely vychádzam do ulíc mesta Darčen. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári. Stojím na hlavnej ceste – pruhu hrboľatého asfaltu. Lemujú ho pouličné lampy na solár a na každej visia dve čínske vlajky. Cez ich krvavočervenú záplavu vidím belostný vrchol Kailáša.

K výstupu na Kailáš dostal povolenie i legendárny Reinhold Messner. Keď ale prišiel k hore, tak ako prejav najvyššej úcty k nej a miestnym ľuďom preniesol:

„Ak pokoríme túto horu, pokoríme niečo v ľuďoch.“

Kailáš (6638 m) zostáva nepokorený dodnes.


Ku štartovaciemu bodu kory vo výške 4700 m.n.m sa musíme podľa predpisov doviezť turistickým autobusom. Je tu rušno a preľudneno. Nosiči preberajú od turistov batohy, nakladajú ich na jaky. Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v jednotne farebných páperových bundách s teplými čapicami nasadajú na nazdobené koníky. Tibetskí pútnici si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my.


K našej trinásťčlennej československej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. S otáznikmi vo zdvihnutých obočiach pozeráme na našeho tibetského sprievodcu Phubu, ktorý krčí ramenami: 
„Sorry, sú ťažké. Niesť ich nebudú.“ 
Zmôžem sa na jediný argument, ktorý ma v šoku napadne:
„ V Nepále nosia trikrát ťažšie batohy.“ 
„Tu nie ste v Nepále.“


Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh. Jeden juan = 3,3 Kč. To znamená tisíc korún na deň! Evidentne je dopyt väčší než ponuka.

Naše bezprízorné batohy čakajúce na nosičov

Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, jaky i kone, vyparia sa niekam i všetci nosiči. Phubovi sa podarí nakoniec ukecať štyroch mužov a ženu (!), ale predsa len jeden batoh ostáva ležať v prachu. Je môj. Veci v ňom má ešte môj parťák Martin. Každý si má niesť svoje bremeno sám. Nasadím asi 20 kilový batoh a s masochistickým úsmevom vyrazím na prvú časť trojdňovej etapy.

Každý si má niesť svoje bremeno sám… heslo, ktorým sa povzbudzujem, keď nám nosiči odmietnu niesť batoh

Rituálne prechádzam bielym čortenom – vstupnou bránou ku Kailášu, kde zo stropu visí hlava kozy. Pripomienka pominuteľnosti, dôvod očisty a prísľub lepšieho znovuzrodenia. Zopnem ruky a pomodlím sa.

Predo mnou padá na kolená a následne tvárou k zemi muž. Nie je potreba mu pomáhať. Znova sa zdvíha urobí tri kroky, zopne ruky v úrovni čela, potom krku a srdca, a zase padá na kolená a naťahuje sa celou dĺžkou tela na kamenistú cestu. Celú koru okolo Kailáša obíde touto padavou chôdzou zbožného buddhistického pútnika. Prostráciou sa získavajú zásluhy pre súčasný i budúci život. Jediným jedlom mu bude campa – pražená jačmenná múka, ktorú zmieša s vodou alebo čajom a jačím maslom.

Prostrujúci pútnici

V diaľke už vidím do strmého svahu zasadené tmavočervené budovy kláštora Dirapuk s jeho zlatými strechami. Cez údolie naproti sa spúšťa ľadovcový závoj zo skalnatého obra korunovaného bielou čapicou. Som u nôh Kailáša.

Menej romantické je naše ubytovanie v plechových unimobunkách, kde je vtesnaných päť postelí. Masa pútnikov tu má spoločné WC – budovu a v nej tri diery v zemi (chlapi majú svoje tri, ženy majú svoje tri). Jednotlivé diery sú oddelé iba nízkym múrikom bez dvier. Lepšie je sa nikam nedívať a nedýchať.

Do prebúdzajúceho sa rána znie pohvizdávanie pastierov a cinkot rolničiek. To sa tiahne karavana koníkov (nesúcich Indov) a jakov (nesúcich ich batožinu) hore do sedla. V brieždení pomaly stúpam zo zeleného údolia s meadrujúcimi ramenami riečky do šedavého skalnatého svahu zdobeného girlandami modlitebných vlajočiek – lungt – vo farbách piatich elementov. Modlitby z nich tu vietor berie rovno k bohom. Lapem po dychu nielen z nadmorskej výšky ale i z čarovnej hornatej krajiny okolo.

„Lha so loooooo!“ – „Bohovia víťazia“, radostne kričia po piatich hodinách stúpania tibetskí pútnici predo mnou. To zvolanie stvrdzuje, že sme v konečne v sedle. Drölma la (5630 m.n.m.) je najvyšší bod kory. Nesie meno boddhisatvy súcitu a na tejto púti je symbolom očisty a znovuzrodenia. Priesmyk je úplne pokrytý kobercom modlitebných vlajok. Pozerám dolu na malé kalne tyrkysové Jazierka Súcitu napájané ľadovcovou vodou z Kailáša. Pár pútnikov pri jednom vykonáva rituál. Vo vnútri seba v tichosti vykonám ten svoj, keď musím náhle uskakovať na stranu pred karavánou jakov rútiacich sa vo vidine pastvy šťastne dole do tábora.

Dnes prespíme v čistej kláštornej ubytovni. Predtým ale ešte musím vidieť Jaskyňu zázrakov Zutul puk, podľa ktorej meno kláštor dostal. A veru zázrak vidím… Miesto obvyklých maslových lampičiek, aké sa zapaľujú pred oltárom, tu blikajú gýčovité elektrické sviečky ako na Vianočnom stromčeku v obchodíku u Číňana.
Pšššt… niečo príjemne vibrujúce počujú moje sluchy! Z vedľajšej miestnosti sa ozýva mrmlavý hlas mnícha. Potichu vstupujem do svätyne. Nikde nikto. Miesto za stolčekom s mantrami a rituálnymi predmetmi, kde by mal sedieť láma, je prázdne.

Ale stále je počuť modliaci sa hlas. Obzerám sa po malej miestnosti. Na oltári je rad zlatých sôch rôznych božstiev a u nôh jedného z nich je malý elektronický prehrávač chrliaci mantry. Civilizáciu nezastavíš. 

Posledný, tretí deň nejak ubudlo na trase pútnikov. Kedysi bolo možné obísť celú koru okolo Kailáša iba pešo alebo na koníkoch. Dnes vedie do kláštora Zutul Puk okrem pútnej cesty na jednej strane rieky i cesta pre autá na strane druhej. Belostný masív hory Gurla Mandata (7694 m.n.m.) sa týči v diaľke za pastvinami s jakmi. Len tie solárne panely a elektrické drôty ako z iného sveta rušia ľudoprázdu rozľahlú krajinu.

Gurla Mandata (7694 m)

Za poslednou zákrutou sa začínajú objavovať budovy Darčenu. Predbiehame tibetskú babičku s deduškom. Držia sa za ruky a zvierajú v nich málu (ruženec). „Tashidelek!“, zdravíme. Oni nás s úsmenov zdravia späť.
Kailáš nesie znamenie bohov. Nájdete ho v prostých ľudoch, ktorí ho zbožne obchádzajú dodnes. 

Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi učaroval najviac Bhután. Vďaka vlastným skúsenostiam z ciest pomáham ďalším cestovateľom pretaviť ich sny a predstavy o putovaní Krajinou Hrmiaceho Draka  do reality. Prečo a ako sa stal Bhután mojou osudovou krajinou sa môžete dočítať tu
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.