Časť jedenásta – Potala a Sera

Je to mesiac, čo som späť z Tibetu. Uvarila som si čaj, zapálila vonnú tyčinku a sadla k počítaču. Prechádzam fotky a chytá ma nepokoj … „Nie, nie takto nie…“ Snažím sa zabudnúť na to, čo som videla.

Zavriem oči a v duchu si opakujem tie slabiky stále dokola: Lha -sa. Lha ako bohovia, sa ako miesto či mesto. Mesto bohov. V mysli sa mi vynorí čiernobiely obraz…

Sedím nad údolím s jazerom vedľa čortenu a pozerám na kopec naproti. Volá sa Marpori – Červená hora. Z jej úbočia vyrastá masívna stupňovitá stavba. Jednotlivé budovy sa do výšky ihlanovite zužujú a sú posiate stovkami okienok.

Potala v r 1954. Autori Vaniš, Sís

Tá stavba je ako z iného sveta. Ona je iný svet. Potala. Má meno podľa mýtickej hory, kde sídli boddhisattva súcitenia – Avalokitešvára. Tu, v Tibete ho volajú Čenrezig. Potala dvíhajúca sa predo mnou k nebu je sídlo pre reinkarnáciu samotného Čenreziga. Tou reinkarnáciou je dalajláma učiteľ, ktorého múdrosť je ako oceán.

Za prvého dalajlámu tituloval mongolský Altanchán Sönam Gjamccha, vysoko postaveného lámu z Tibetu, ktorého pozval na svoj dvor učiť buddhismus. V mongolštine dalaj znamená oceán a láma učiteľ. Keďže Sonam Gjamccho bol už druhou reinkarnáciou zakladateľa sekty Gelugpa, z ktorej pochádzal, priznal sa titul spätne i týmto jeho dvom predchodcom.

Čiernobiela vízia pokračuje…Pod hradbami vedie široká prašná cesta a popri nej je pár nízkych obydlí z hliny, kameňa a dreva. Ľudia na uliciach majú cez seba prehodené kabáty, z ktorých im trčí jedna ruka a tá druhá je schovaná kdesi pod rukávom visiacim až po kolená. Ženy majú dlhé vlasy zapletené do tenkých vrkôčikov a sú bohate ozdobené vzácnymi kameňmi , vyplazujú na pozdrav jazyk.

bohužiaľ iba čb úprava mojej fotky pre autencititu

14.9.2018 – Lhasa

Stojím na vyhliadkovom mieste nad ulicou s obchodíkmi a reštauráciami a tá mohutná stavba predo mnou má nad komplexom bielych budov, ktoré slúžia pre svetské záležitosti a tvoria tzv. Biely palác ešte budovy s tmavočervenou omietkou pokryté zlatými strechami – to je Červený palác, slúžiaci náboženským účelom. Naproti pevnosti, kde by malo byť to jazero z mojej vízie, je iba obrovská vydlaždicovaná plocha – námestie s betónovým pomníkom Ľudového oslobodenia Tibetu. Tá široká prašná ulica je pokrytá asfaltom. Biely čorten, západnú vstupnú bránu do mesta, obiehajú autá z oboch strán. Do výhľadu na Potalu sa mi dostal Číňan snažiaci sa o selfie. Na samom vrchu Potaly sa týči červená vlajka s hviezdami.

Spätne premietam dnešnú návštevu Potaly… Vystáli sme si dlhý rad, prešli cez kontrolu pasov a cez skenery. Čakáme na Phubu. Ten nikde. Nakoniec dobehne, že si zabudol doma preukaz sprievodcu a nechceli ho pustiť. Našťastie mal fotku preukazu v mobile, ktorú mu po handrkovaní uznali.

Stúpame po širokých kamenných schodoch a nad nami sa týči tá bieločervená masa. Vystojíme si ďalšiu frontu. A za ďalšími schodmi sa spúšťa časomiera. Máme presne hodinu na návštevu Potaly. Postupujeme v husom rade so stovkami ďalších turistov a ja sa snažím čo najzrozumiteľnejšie prekladať pomalý Phubov výklad.

Nepamätám si detaily toho, čo sme videli. Nepripomenú mi to ani fotky, pretože fotiť je, tak ako aj v iných chrámoch, zakázané.

Boli tam honosné tróny dalajlámov, boli tam tisíce buddhov, boli tam hrozivé ochranné božstvá, boli tam… 

Prechádzame nespočetným množstvom miestností a vchádzame do tých, ktoré sú posledného, štrnásteho dalajlámu. Posteľ je prázdna, rádio je vypnuté. Na kreslách v západnom štýle v prijímacej miestnosti pre oficiálne návštevy tiež nikto nesedí. Nebude to tak dlho, čo sa vrtel na tomto žltom vankúši a napočúval rozprávaniu svojho tibetského učiteľa, alebo sedel v meditácii pred tamtým oltárom, či sa u tohto okna učil anglické slovíčka s Heinrichom Harrerom…

Predstavujem si, ak tam vôbec moja predstavivosť dosiahne, ako dalajláma so skúsenými a vzdelanými staršími lámami tu v svätyniach kláštora Potaly praktikuje starodávne techniky, ktoré presahujú moje chápanie. Otváranie tretieho oka, videnie aury, tvorba vnútorného tepla, cestovanie v astrále… Starodávne učenie, ktoré spája človeka s Universom, s Bohom. Vadžrajána – Cesta tajnej mantry. Učenie schovávané pred nevedomým svetom. Učenie určené pre vyvolených, zakázané pre nepripravených. Zakázané miesto, zakázané mesto. Teraz ale zakázané z iného dôvodu…

Zastavili sme sa na chvíľu pri výklenku so sochou tibetského kráľa Songcän Gampa, ktorý postavil prvú pevnosť na tomto kopci skoro 1000 rokov predtým, než začal stavať piaty dalajláma Potalu (1645). Vedľa kráľa sú jeho dve manželky, čínska princezná Wenčeng a nepálska Bhrikuti. Nestihneme sa po výklenku ani poriadne rozhliadnuť a hneď sme zriadencami popoháňaní „go, go!“

Pamätám si ešte, ako som prechádzala okolo hrobiek dalajlámov v podobe zdobených čortenov. Ten najväčší, 12 m vysoký, pozlátený a vykladaný drahými kameňmi, patrí piatemu dalajlámovi – zakladateľovi Potaly. Desiaty, jedenásty a dvanásty dalajláma zomreli pred dosiahnutím dospelosti. Trinásteho pravdepodobne otrávili, štrnásty musel utiecť.

Sme vonku z tmavých chodieb na slnkom zaliatom nádvorí a mne sa uľaví.

Ale zase nemôžem nájsť Phubu. Keď sa objaví, vysvetľuje mi, že musel bežať s našimi lístkami na check point a zastaviť časomieru, aby sme neprekročili stanovenú hodinu na prehliadku.

Inak čo? Zabásnu nás alebo rovno zastrelia?“ Môj hnev nemá zmysel. Nič s ním nevyriešim. Je to jedovatý had, jedna z troch hlavných príčin spôsobujúcich všetko zlo na zemi a utrpenie jednotlivca. Tak vraví dharma.

Zostupujeme po schodoch, vychádzame za hradby na koru okolo Potaly a sama seba utvrdzujem, že sem už nevkročím. Ale to som si vravela i pred štyrmi rokmi. Mám pocit, že stále niečo hľadám. Niečo, čo zapadne do skladačky a ja pochopím. Niečo, čo mi dá nádej, že veci môžu byť inak, lepšie.

Výhľad z Potaly na námestie s betónovým pomníkom Ľudového oslobodenia Tibetu

Po polovičnej kore okolo Potaly zájdeme do reštaurácie, kde si konečne dám moje obľubené momo – taštičky z cesta plnené mäsom alebo zeleninou.

Obsluha veľkej, čistej a pekne zariadenej reštaurácie nehovorí anglicky a jedálny lístok je iba v tibetšine a v čínštine. Tak si teda vyberáme podľa obrázkov a na prstoch ukazujeme počet porcií.

Prinesú nám iba časť z objednaného. Pri platení preto poprosíme Phubu, aby skontroloval účet, ktorý je tiež v čínštine, či je tam len to, čo sme dostali, alebo to, čo sme objednali. Pre mňa úplne nepochopiteľne sa Phubu rozčúli, že či ich máme za klamárov a zlodejov. Že predsa sú Tibeťania a buddhisti a tí nikoho neokrádajú, narozdiel od Číňanov. Zaplatím za celú skupinu sumu, ktorá je na účtenke a snažím sa ukľudniť Phubu, že si to naozaj zle vysvetlil. Že nikoho nepodozierame, ale že si s personálom nerozumieme, a tak si to nemôžeme skontrolovať. Phubovi trvá dosť dlho, kým sa ukľudní a ešte párkrát mi zopakuje, že Tibeťania žijúci podľa pravidiel buddhismu neklamú. Uff, to bol nárez.

Srny (či gazely) a medzi nimi kolo dharmy

Kláštor Sera (založený 1419), ktorý je iba 5km od Lhasy, nám všetkým zdvihne náladu. Ani nie tak pre jeho tiché svätyne so zmierlivými pohľadmi buddhov, ale pre debaty mníchov v kláštornej záhrade.

Býval to druhý najväčší kláštor sekty Gelugpa v Lhase. V dobe najväčšej slávy mala kláštorná univerzita päť fakúlt, či kolégií a obývalo ju 5000 mníchov. Dnes je to len desatina a kultúrna revolúcia (ten názov je naozaj cynický) úplne zničila dve fakulty. Nezabránilo tomu ani kláštorné ochranné hrozivé božstvo Tamdrin – s konskou hlavou. Domáci i s novorodenými deťmi si ale stále chodia k jeho soche pre požehnanie dotykom čela o božskú nohu.

Matrice na výrobu stavebných kociek z rozštia a hliny používané v horných častiach budovy (pod strechou)

Debatujúcich mníchov nájdeme ľahko podľa neustávajúceho tlieskania, ktoré má svoje prísne pravidlá.

Pred vchodom na tzv. debatný kurt je nápis, ktorý zakazuje fotenie na fotoaparát a točiť na kameru, mobil sa používať môže (tomu sice nerozumiem, ale už sa nad miestnymi nonsensami nepozastavujem). Preto vám tu odprezentujem fotky spred štyroch rokov, kedy ešte fotenie bolo povolené.

Debatný kurt v kláštore Sera

V záhrade v tieni stromov na vankúšoch na ploche z drveného kameňa je asi päťdesiatka mníchov. Tí, čo stoja, sú tzv. vyzývatelia. Pýtajú sa sediacich otázky z Buddhovho učenia, čím sa trénuje nielen znalosť, ale i sústredenie a vznikajú rozpravy, kde vyzívač argumentami z učenia oponuje odpovedajúcemu.

Po položení otázky tleskne vyzývateľ špeciálne trénovaným pohybom, kedy pravá ruka dlaňou dole a pohybom od tela tleskne o ľavú dlaň a smeruje spätným oblúkom k pravému ramenu, ľavá noha smeruje dupnutím dopredu. Noha zaviera kruh samsáry (rodenia a umierania). Pravá ruka symbolizuje súcitľavá ruka múdrosť. Spojením týchto dvoch aspektov sa eliminuje nesprávny pohľad mysli na svet a realizuje sa buddhovstvo. Smerovanie pravej ruky po tlesknutí smerom hore smybolizuje oslobodenie zo samsáry, pričom ľavá ruka zostáva dole a drží v dlani ruženec, čím taktiež drží dvere znovuzrodenia zavreté.

Tlieskanie má svoje presné pravidlá a symboliku

Po tomto divadle sa presúvame pred brány chrámu, ktorý je síce už v poobedňajších hodinách zavretý, ale na jeho vonkajšej stene je bhavačakrakruh (čakra) života (bhava), ďalšia kreslená učebnica Buddhovho učenia, ktorú by bolo škoda si zľahka neobjasniť.

Kruh drží vo svojich pazúroch hrozivo vyzerajúci červený démon s vycerenými zubami. Je to Yama, boh smrti a symbol pominuteľnosti. Uprostred kruhu sú tri zvieratá symbolizujúce tri najväčšie hriechy, ktoré sú zodpovedné za všetko zlo na zemi. Had ako hnev a nenávisť, kohút ako žiadostivosť (čeština má pre to výstižné slovo „chtíč“), pripútanosť a prasa ako ingnorácia či nevedomosť.

Bhavačakra -Kruh života. (Chiu monastery, Manasarovar, Tibet)

Okolo tohto kruhu je ďalší rozdelený na čiernu a bielu polovicu. To sú dobré a zlé skutky, ktoré sú zodpovedné za vytváranie karmy. A podľa karmy sa človek dostane buď do lepšieho sveta, nakresleného v hornej polovici ďalšieho kruhu, a to sveta ľudí, polobohov a bohov, alebo do dolnej polovice, medzi zvieratá, hladných duchov a pekelné bytosti. Peklo môže byť nie len horúce, ale i neznesiteľne mrazivé.

Všímate si, že ľudia sú v tej lepšej polovici? Svet ľudí je najlepším miestom k učeniu sa dharmy – toho, ako sa chovať, aby sme prišli do nirvány. AKO? O tom hovorí štvrtá (posledná) ušľachtilá pravda Buddhovho učenia – Pravda o osemdielnej ceste vedúcej ku koncu utrpenia. O tej niekedy inokedy ;).

Posledný, vonkajší kruh znázorňuje dvanásť príčinných súvislostí vzniku utrpeniasamsáry. Preložené do zrozumiteľného jazyka: ako naše činy v minulom živote ovplyvnili život súčasný a ďalej, ako naše činy v súčasnosti ovplyvnia náš život budúci. Ale treba podotknúť, že ak niekto veľmi trpí v tomto živote, neznamená to, že bol zlý v tom minulom. Možno naopak prechádza veľmi tvrdou lekciou, aby sa niečo zásadné naučil a aby postúpil rýchlejšie na stupienku k nirváne.

Buddha v pravom hornom rohu stojí mimo kruh samsáry a tým nám vraví, že existuje cesta z kolobehu utrpenia, k oslobodeniu, k nirváne. Stačí ho nasledovať.

Tsongkhapa – zakladateĺ sekty Gelugpa (kláštor Sera)

Dávam trochu unavenej skupine na výber. Buď navštívime ďalší kláštor, alebo sa hodíme do pohody v najbližšej kaviarni. Tak čo myslíte, kde sme skončili? Káva a zákusky výborné. Ceny ako v centre Prahy. Ale všetci spokojní. Už to chcelo trochu vypustiť.

Večer nás pozve Lhakpa, majiteľ našej sesterskej tibetskej cestovky, na večeru i s doprovodným programom.

Neviem, či si taký luxus zaslúžime: reštaurácia iba pre nás, na stoloch nádoby kontinuálne nahrievané plamienkom plynovej bombičky pod nimi a v nich polievka so zeleninou, mäsíčkom, hubami… Prinášajú stále ďalšie a ďalšie dobroty, až to nie je kam dávať.

Večera

Sympatickí usmievaví hudobníci spustia tibetské nôty na tibetskej gitare – dranyan a nášmu cimbálu podobnom yangquine. K tomu nám na pódiu podupávajú a spievajú do tradičných šiat odeté tanečnice s tanečníkmi. Sme ako kráľovská družina. Pod dávkou piva Lhasa sa konečne uvoľní i náš sprievodca Phubu a šoféri.

Od Lhakpu naviac všetci dostaneme ruženec – málu – so 108 drevenými korálkami navoňané eukalyptovým olejom.

Po traume z Potaly je tento večer krásna náplasť. Ale smútok nemizne, len je zatlačený hlbšie. My, turisti, odídeme, oni, Tibeťania, zostanú. My máme šťastie, že podobné obdobie dejín máme za sebou. I keď Phubu verí, že bude lepšie, že Tibeťania budú môcť byť raz slobodní ako my, tak vidieť v jeho očiach rezignáciu. Vraví, že i medzi Číňanmi je veľa dobrých buddhistov, ktorým osud Tibeťanov nie je ľahostajní a nezavrhujú dalajlámu. Dodáva ale, že i títo „dobrí Číňania“ sa obávajú návratu dalajlámu do Tibetu. Vraj by ich určite z novej vlasti, kde už Číňania prečíslili Tibeťanov, vyhnal. Trošku skreslená predstava o nositeľovi Nobelovej ceny za mier (1989).

Srozumitelně vysvětluji veterinární hantýrku a díky jednoduchým trikům a typům pomáhám majitelům pečovat o svého zvířecího parťáka i doma.
Komentáře

Přidat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.