Časť druhá – Brána do Tibetu

3.9.2018

Yarkan – Kargilik – niekde na policajnom check pointe

Zoznámim vás s paradoxom cestovania v Číne. Doteraz sme sa všetci viezli v menšom autobuse i so všetkou našou batožinou na zadných sedadlách. Lenže smiešne čínske nariadenia vravia, že pasažieri nemôžu cestovať s batožinou, ak pre ňu nie je určený priestor. Preto si musíme zaobstarať ďalšie auto na batožinu. Autobus s nami môže, ale iba po ďalšiu imaginárnu čínsku hranicu. Tam musíme presadnúť do áut. Lenže v aute (i keď osemmiestnom) nesmie byť viac ako 5 ľudí. Je nás trinásť, plus tibetský sprievodca, plus šoféri. Zháňame ďalšie autá.

Ďalšie nariadenie zakazuje tibetským autám a šoférom prísť pre nás až na územie provincie Sin-ťiang. Preto na mieste, ktoré pripomína zhlukom plechových budov, kuchýň pod holým nebom a kvantom nákladiakov skôr utečenecký tábor, čakáme na všetky byrokratické povolenia a výmenu áut. Sem nás priviezli z Kašgaru Ujguri, odtiaľto si nás povezú až do Lhasy Tibeťania.

Nekonečne sa vlečúci čas trávime obzeraním domácich, ako pripravujú opakovaným naťahovaním cesta tenké rezance a potom ich hádžu do hrnca s vriacou vodou, ktorý stojí na piecke, kde kúria trusom. Za nimi visí na háku stiahnutý baran. Vo vedľajšom stánku žena nahadzuje na steny kruhovitej piecky samosu, okolo sa motá malý chlapček s uvarenou kukuricou v ruke.

Naša dnešná obedová reštaurácia

Konečne sa jedla dočkáme i my – mäsom plnenú kapsu samsu považujeme za pochúťku číslo jedna. Nasledujú rezance čoumien. Na dlhú cestu nakúpime chleba veľkosti a vzhľadu pizze.

Samsa – kapsy plnené mäsom

Dorazili naše autá. Zoznamujeme sa so sympatickými šoférmi, ktorí ale anglicky nehovoria. Naložíme po strechu batožinový priestor.

K rozdeleniu posádky do áut došlo čiste demokraticky podľa nariadenia Rudy ;). Takže končím so siedmymi chlapmi v aute sama baba. Ale nikomu to nevadí. V druhom aute sa vezie naopak so šiestimi babami jediný chlap – Vláďa (ak teda nepočítam tibetského šoféra). Tomu to tiež nevadí.

Kľukatá cesta sa šplhá do vysokých sediel, aby následne klesla na mierne zvlnené plato. Pohybujeme sa okolo 4000 m.n.m.

Policajné kontrolné stanice (check points) sú v tejto ľudoprázdnej nekonečne rozsiahlej krajine nechutne časté. Kontrola pasov s vízami, permitov, fotenie našich ksichtov… Čoho sa tak Čína bojí?

Na jeden taký check point dorazíme pol hodinu po polnoci a ostávame spať v budovách okolo dvora, kde hučí a neznesiteľne smrdí benzínový generátor. Záchod je jedna diera v zemi za plechovými vrátami pre všetkých spoločná, ale aspoň je tu i voda vo vedre vo vedľajšej miestnosti slúžiacej ako kúpeľna a práčovňa. Zvládnem si dokonca umyť zuby! Na jedlo nie je ani čas, ani pomyslenie. Na pritvrdú posteľ rozložím spacák, do uší napchám štuple a snažím sa zaspať.

4.9.2018

Karkilig – Rutog

Ráno sa budím celá dolámaná. Generátor už zase hučí. Na raňajky máme čaj, ryžu a vajíčka – luxus!

Niet nad jednu policajnú kontrolu hneď ráno! O deviatej vyrážame. 

Nekonečná jazda po relatívne dobrej asfaltke s občasnými nerovnosťami povrchu, ktoré nám ale pri nedostatočnom pribrzdení môžu utrhnúť nápravu. Sediac na zadnom sedadle každá rana mi skoro vyrazí dych, ale to robí i krajina okolo. Rozľahlosť toho priestoru, slnkom vysušené piesočné duny, snehom pokryté vrchy hôr na horizonte, tyrkys jazier, päťdesiat odtieňov hnedej zeme a do toho zrazu neuveriteľne červená, tmavé mraky padajúce z neba, divoké osly – kiangy… Drsná krása. Len tie elektrické drôty a propagandistické červené bilbordy pripomínajú, že je tu i nejaká „civilizácia“.

Oblasť je tak odľahlá, nehostinná a málo osídlená, že si India ani nevšimla, že Čína „natiahla“ novú hraničnú linku. Pri pohľade na mapu uvidíte dvojité hranice. Samozrejme, každý z oboch štátov si nárokuje tie, čo zasahujú do územia toho druhého.

Uprostred ničoho sa klenie ponad cestu obrovská brána – imaginárny vstup do Tibetu. Tu dostávame všetci od nášho sprievodcu Phubu na privítanie katag – biely ceremoniálny šál. Vitajte v TAR – v Tibetskom autonómnom regióne. Ako veľmi je autonómny sa presviedčame na každom policajnom check pointe.

Vstupná brána do Tibetu

Cez tri sedlá nad 5000 m.n.m. Z rýchlej zmeny nadmorskej výšky je nám pekne blbo. Niekoho bolí hlava, má nauzeu a nechuť k jedlu, niekto už zvracia… V našom aute našťastie iba bolí hlava.

Obedujeme o šiestej večer v malinkej dedinke pri ceste, kde nám uvaria zase čoumieny (rezance) a rezancovú polievku. Niektorí z nás nemajú na jedlo vo výške nad 5 tisíc m.n.m. ani pomyslenie.

Po jedenástej v noci sa dostávame do Rutogu pri nádhernom rozľahlom jazere Bangog tso, ktoré svojim, ako chobotnica dlhým ramenom, siaha až do Indie. To, že je nádherné a rozľahlé však vidíme až ráno, keď sa pri rozvidnievaní už zase súkame bez raňajok do áut.

5.9.2018

Rutog – Zanda

Číňania u posvätného jazera Bangog tso postavili síce na pohľad roztomilý komplex drevených chatiek, kde sme mali komfort teplej sprchy a splachovacieho záchoda, ale jazdia po jazere na člnoch a lovia ryby, čo je pre Tibeťanov neúctivé a neprípustné. V jazere žijú božstvá, ktoré by sa mohli rozhnevať.

Naša prvá jazda vedie, ako inak, na policajnú stanicu, kde neúmerne dlho čakáme na niekoho, kto nás v túto rannú hodinu skontroluje, či sme hodní toho, pokračovať ďalej na juhovýchod do Ali. Aspoň počas čakania skočí časť posádky nakúpiť keksíkové raňajky.

O 126 km neskôr… Mesto Ali alebo tiež Gar je najväčším a hlavným mestom západného Tibetu – Ngari. Stihnem akurát kúpiť dve mály – tibetské ružence a kým ostatní ďalej prechádzajú uličkami s obchodíkmi a následne zasadnú k spoločnému stolu k obedu, ja sa obetujem a ako reprezentant našej skupiny si idem spolu so sprievodcom Phubom hodinu posedieť na obrovskú, ale prázdnu policajnú stanicu, kým nám naskenujú všetky pasy, skontrolujú všetky permity a vyfotia si môj ksicht do databázy.

Obchodík v Ali (Gar), kde som kúpila mály

Neprifarbované

Konečne dorazíme do zapadlého Dungkaru (4250 m.n.m.), kde vyliezame z aút. Pred nami sa za dedinkou o pár domčekoch týči kolmé skalné bralo s vydlabanými jaskyňami vysoko nad zemou.

Dungkar (4250 m.n.m.)

Počkáme na deduška z dedinky, ktorý má kľuče od vchodu do dvoch z týchto jaskýň. Jaskyne skrývajú poklad…

Čarovný deduško otvára tajomnú komnatu

Za mrežami so štyrmi svastikami sa otvárajú dvere z červeného vlnitého plechu. Vchádzame do tmy. Keď sa rozsvietia naše čelovky, vidíme pôvodné fresky z 12. storočia maľované v atypickom kašmírskom štýle a tak i jedenásťhlavý buddhistický Avalokitešvára dostáva ladné hinduistické krivky.

Boddhisattva súcitu Avalokitešvára

Divadlo pokračuje i po zostupe späť do dedinky. Zapadajúce slnko nasvieti pieskovcové skaly a ruiny kláštora na ich chrbtoch do zlata. Aká bola civilizácia, čo tu vytvorila toto dielo?

Do Zandy dorazíme po desiatej. V hotelíku máme izbietky bez kúpeľne. Jedna spoločná pre všetkých je na konci chodby. Sprcha tu síce nie je, ale turecký záchod je rozdelený na dámsky a pánsky. Odmietam vyraziť do mesta na večernú žúrku. Radšej leziem do postele bez večere.