Časť tretia – Tsaparang v kráľovstve Guge – jedno z najzáhadnejších

6.9.2018

Ráno pri vstávaní počujeme zborové (bojové) pokriky. To čínski vojaci začali rozcvičku na vybetónovanom buzerplaci s gýčovitým strieborným slonom na čiernom podstavci popísanom čínskymi znakmi. Hneď za buzerplacom je kláštor Thöling, kam vedú naše prvé kroky. Opäť bez zbytočností akými sú raňajky.

Nebo je zatiahnuté do ponurej šedi a dotvára atmosféru toho, čo vidím a čo cítim, keď stojím pred kláštorom z 10. storočia… Je tu čorten v štýle, ktorý som ešte nevidela. Trochu mi pripomína mexické pyramídy. Jeho červeno-šedo-biele pruhy ho odlišujú od belostných stúp, ktoré vídame inde po krajine.

Zlatavé modlitebné mlynčeky v spodnej časti práve roztáča tibetská babička a deduško ako ranný rituál predtým, než pôjdu za svojimi každodennými povinnosťami. Na náprotivnom brehu rieky Sutlej (Slonia rieka) sú vo svahu obrovské čínske znaky. Ani sa mi nechce Phubu pýtať, čo je tam napísané.

Ťažko dnes uveriť, že kláštor býval jedným z najdôležitejších v Ngari (západnom Tibete). Centrum tibetského buddhismu. Zohral v histórii slávneho kráľovstva Guge veľmi dôležitú úlohu. V roku 1966 ale Červené gardy v rámci kultúrnej revolúcie zničili jeho útroby, kde stávali sochy buddhov v nadživotnej veľkosti. Ostali z nich iba rozsekané torzá, ako telá pripravené na nebeský pohreb.

Steny jednej z troch preživších kaplí zdobia pozostatky malieb kašmírsko-indického štýlu z 12. až 15. storočia, ktoré sú značne poškodené. Švajčiarski reštaurátori sa ich snažia zachrániť. Zlatá kaplnka kráľa Yeshe Ö (o ktorom si ešte povieme legendu) je v tvare 3D mandaly – symbolu, ktorého tajomný jazyk keď odhalíme, dokážeme pochopiť celý vesmír.

Do obeda máme ešte trochu času preskúmať samotné mesto Zanda. Slnko vykuklo spoza mrakov a my sa túlame úzkymi vyzametanými uličkami starého mesta, ktoré ešte Číňania v rámci „modernizácie a skrášlovania“ nestačili domácim zrovnať so zemou, ako sa to deje na celom území Tibetu.
Domčeky, jeden na druhý napojené do dlhého radu, majú na plochých strechách zásoby suchých vetiev. Pred vchodmi stoja elektrické trojkolky s korbou. Do jedného domčeku sme vpustení a pri lezení na strechu nám pán domáci s úsmevom pridŕža rebrík. Výhľad na zbytok mesta pripomínajúci smetisko/stavenisko a na obrovskú policajnú budovu s čínskou vlajkou má ale ďaleko do idylky.

Na obed je, už štandardne, vývar s paradajkami a vajíčkom a ryža so zemiakmi a baraninou či yačacinou, ktorú ako vždy odsúvam na okraj a rada ju prenechám iným mäsožravcom v skupine.

Poobede sadáme do áut a vyrážame späť v čase i v priestore, v ústrety ďalšiemu divu sveta – tajomnému kráľovstvu Guge a jeho legendami opradenému mestu Tsaparang. Pred nami sa začína otvárať krajina formovaná milióny rokov vodou a vetrom. Krajina ako z inej planéty. Farby striedajúce vrstvy horním maľujú vodorovné linky na erodované hradby vysokých brál… Tibetský Grand Canyon.

…Než objavíme jeho najväčšie tajomstvo, čaká ďalšia čínska špecialita. Dedinku, kde sme mali prespať v blízkosti kláštoríka, zrovnali so zemou a začínajú tu stavať uniformné domy na pravouhlých uliciach. Typické drevené zdobenie tibetských domčekov nahrádza nalepený polystyrén. Pri každom dome je lampa na solár a na dome povinná čínska vlajka. Ó, aké romantické a štýlové. Naviac musíme odstaviť naše autá na vyhradenom parkovisku, povinne nasadnúť do preskleného miniautobusíku a nechať sa 5 minút viesť ku vstupnej závore.

Náhrada za zbúranú dedinku v podhradí

Ale pri pohľade na zdvíhajuce sa pozostatky skalného kráľovského mesta Tsaparang zabúdame na čínske patálie.

Dávno pradávno na križovatke starobylých kupeckých ciest Hodvábnej cesty medzi Indiou a Tibetom sa zrodilo Kráľovstvo Guge a jeho hlavné mesto Tsaparang. V najväčšom rozkvete (v 10. storočí) mal svetskú moc kráľ Yeshe Ö a tú náboženskú zase mních, učenec a veľký prekladateľ buddhistických sanskritských textov Rinchen Zampo – zakladateľ kláštora Thöling a Tsaparang.

Kráľ, mních a indický učenec Atisha sa zaslúžili o znovuzrodenie a rozšírenie buddhismu v Guge a následne v centrálnom Tibete, kým okolité krajiny uchvátil islám.

Kráľovstvo bolo útočiskom a oázou pre tisíce obyvateľov nehostinnej náhornej plošiny. Vďaka strategickej polohe na Hodvábnej ceste mali dostupné nielen potraviny, ale i celé drevené trámy na stavbu skalného mesta. Tsaparang vyzerá ako obrovské termitisko. Zlepencové bralá sú prešpikované približne ôsmimi stovkami jaskýň.

Tak, ako šplhali vyhĺbené obydlia do výšok, tak stúpala i hierarchia ich niekdajších obyvateľov. Dole žil prostý ľud – základný kameň celého kráľovstva. Vo vyšších poschodiach bol kláštor a obydlia mníchov.

Prejdeme sa Bielym a Červeným chrámom, kde sa opakovane stretávame s boddhisatvom súcitu Avalokitešvárom a bohyňami, ktoré sa zrodili z jeho sĺz – Bielou a Zelenou Tarou. Chrám Džikdži je zasvätený hrozivému božstvu s hlavou býka – Yamantakovi.

Nad kláštorným komplexom sídlili ministri, no a na samom vrchu bol kráľovský palác, z ktorého sa dnes zachovala obytná miestnosť a červená svätyňa.

Pred chladnou zimou sa kráľovská rodina uchyľovala do zimného paláca, kde sa dnes dostanete klaustrofobicky pôsobiaciou strmou chodbou do hlbín brala. Nepredstavujte si ale siene so stropom dosahujúcim katedrály. Sú to malé jaskyňky prepojené chodbou s oknami pozerajúcimi do priepasti, ktorou preteká rieka Sutlej. Celý komplex bol dômyselne zásobovaný vodovodom z tejto rieky prameniacej pri posvätnej hore Kailash.

Výhľad zo zimného paláca

O sedemsto rokov neskôr náhle zmizlo kráľovstvo do zabudnutia. Čo bolo dôvodom zániku jednej ríše? Stalo sa tak len 50 rokov potom, čo ho navštívili prví európski misionári v r. 1624. Sme naozaj takí ničitelia všetkého? Alebo za to môže závisť, rovnako deštruujúca pre buddhistov, kresťanov či ateistov?

Posledný vládnuci kráľ Tsaparangu mal brata, buddhistického lámu v kláštore Thöling. Tomu sa nepozdávalo, že kráľ s otvorenou náručou prijal európskych jesuitských misionárov a nechal ich postaviť v kráľovstve kostol a šíriť kresťanské zvyky.
Títo dvaja mnísi údajne hľadali stratené kráľovstvo, kam sa Ježiš uchýlil po mŕtvychvstaní.

Nech už bol dôvod napadnutia kráľvostva Guge akýkoľvek, je isté, že armáda z Lhadaku (povráva sa, že ju pozval nespokojný brat kráľa) pozabíjala väčšinu obyvateľstva. Do paláca na vrchole „termitiska“ sa ale labyrintom chodieb nevedela prebojovať. A tak dobyvační Lhadačania začali stavať vežu s umýslom mať ju tak vysokú, aby bola v úrovni paláca.

Na stavbe pracovali zajatci do vyčerpania. Keď kráľ videl, ako jeho poddaní trpia, sám sa Lhadačanom vzdal. Bol popravený i s rodinou. Jeho brat z Thölingu bol zabitý tiež. Dielo skazy bolo dokonané.

Bola táto ríša a jej civilizácia bájnou Šangrilou?

Sedíme na pozostatkoch hradieb paláca na samom vrchu a kocháme sa nasvietenými zlatavými horami pred nami a prichádzajúcou čiernou búrkou za nami. Správne miesto a čas na zdieľanie našich životných príbehov…