Časť šiesta – Kora okolo Kailáša

8.9.2018

Dnešok je pre mňa najočakávanejší deň celej výpravy, celého roku… …vlastne štyroch rokov. Dôvod mojej prítomnosti na tejto expedícii. Štyri roky mi nedala pokoj tá predstava vrátiť sa do Tibetu a znovu sa pokúsiť obísť najposvätnejšiu horu sveta – Kailáš.

Severná stena Kailáša

Pred štyrmi rokmi, v Roku Koňa (2014), bola konštelácia hviezd na posvätnú púť síce astrologicky priaznivejšia, ale pre čínske úrady veľmi nebezpečná. Zavreli nám „pred nosom“ oblasť okolo Kailáša vraj z bezpečtnostných dôvodov.

Dobre oni vedia, že v roku Koňa sa schádza najviac pútnikov z celého Tibetu a dovolím si tvrdiť, že i z celého sveta, aby obišli horu v období, ktoré sa opakuje iba raz za 12 rokov. Tým pádom bola vyššia pravdepodobnosť, že by sa mohli odohrať ďalšie „väčšie“ protesty a samoupaľovania mníchov proti okupácii Tibetu.

Kora okolo Kailášu v roku Koňa sa rovná trinástim korám v inom roku. Ten, kto koru obišiel trinásťkrát, alebo raz v Roku Koňa, dostal naviac výsadu obísť i vnútornú koru Kailášu. Ešte bližšie hore, bližšie k mystériu, k božstvám, k osvieteniu…

Prístup na vnútornú koru už je dnes tiež zakázaný.

Na vrchole Kailáša nespočinula ľudská noha. Nieže by sa o to nikto nepokúsil… Je ale chránená akýmsi zvláštnym kúzlom, ktoré tomu zakaždým zabránilo nepriazňou počasia, či náhlou nevoľnosťou a slabosťou horolezcov…

Povolenie pokoriť túto horu dostal od čínskej vlády v 80 – tych rokoch i legendárny Reinhold Messner. Ale keď sa dostal pod jej úpätie, vzdal svoj zámer a iba obradne obišiel koru okolo. Jeho slová zneli:

„Ak pokoríme túto horu,
pokoríme zároveň niečo v dušiach ľudí.“

Južná stena Kailáša

Ráno prvý raz uvidím svoju vysnívanú horu. Všetko je inak. Celý život si vravím: „Len nemať očakávania!“. Tam, kde nie sú očakávania, nie sú totiž ani sklamania. A ja som sklamaná. Prvý pohľad na Kailáš je skrz vlajky na každej pouličnej lampe. Nie sú to lungty. Sú to čínske vlajky. Hlavná ulica je lemovaná obchodíkmi s názvami v čínštine a ruštine. Je mi smutno.

Darčen s kupolou Kailáša s nevítanou kulisou

Dnes sú Vianoce. Nie, nie je to podľa tibetského kalendára, ani žiadneho iného, je to podľa Rudy. Taká milá akcia, keď si členovania výpravy vymenia drobné darčeky. Dordže ako ochranný talisman, tyrkysový kamienok na ozdobu, prívesok s mantrou …
Na vianočné raňajky máme banánové palacinky!

Turistický autobus nás vezie k vstupnej bráne Kailášu vo výške okolo 4700 m. Na štartovacom bode je rušno a preľudneno. Tu preberajú nosiči od turistov batohy, nakladajú sa yaky a sedlajú koníky. Tibeťania si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my.

Tibeťania na kore naľahko

Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v páperových bundách s teplými čapicami sadajúcich na koníky, vyvolávajú vo mne úžas. Myslela som si, že najzimomrivejší tvor v tomto kraji som ja, ktorá už pri poklese teploty pod 10 stupňov nasadzuje baranicu, a ktorej prsty začínajú žltnúť pod vplyvom Raynadovho syndrómu. Na slnku je ale práve teraz asi 20 stupňov a mám na sebe krátke tričko. Tak nechápem, čo si títo Indovia budú obliekať v horskom sedle, kde včera snežilo. Každý to máme inak, no.

Start point

Ind na koni, Tibeťan na mobile

K našej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. ??? Vraj sú ťažké a niesť ich nebudú. Keď vravíme nášmu tibetskému sprievodcovi Phubovi, že predsa v Nepále nosia bez problémov nosiči trikrát ťažšie batohy, tak nám odpovie, že tu nie sme v Nepále.

Naše batohy čakajú, ako dopadne konsilium nosičov.

Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, yaci i kone, vyparia sa niekam i všetci nosiči. Phubovi sa podarí nakoniec ukecať štyroch mužov a jednu ženu (!), ale predsa len jeden batoh (môj s Martinom) ostáva ležať v prachu. Je už po druhej hodine popoludní a my sme ešte ani nevyrazili.

Phubu vraví, že batoh hodíme zatiaľ do auta, ktoré ho odvezie do prvého stanového mestečka pod kláštorom Čuku a skúsime tam niekoho zohnať.

Rituálne prechádzame čortenom (Chörten Kangnyi) – vstupnou bránou ku Kailášu, kde visí hlava kozy. Pripomienka pominuteľnosti, dôvod očisty a prísľub lepšieho znovuzrodenia.

Chörten Kangnyi – vstupná brána ku Kailášu

Zopnem ruky v úrovni čela pre čistotu myšlienok, v úrovni krku pre čistotu slov a v úrovni srdca pre čistotu činov. Myseľ, reč a telo – tri nástroje, tri poklady, ktorými možno dôjsť k osvieteniu, k buddhovstvu. Dôjdem? Dôjdeme všetci?

Cesta, ktorá je cieľom

Prechádzame popri kopcovitej vyvýšenine s množstvom lungt vo farbe štyroch elementov. Toto je miesto, kde sa odohrávali nebeské pohreby.

Zem je na streche sveta príliš tvrdá, kamenistá, často i zmrznutá, aby sa do nej pochovávalo. Drevo je veľmi vzácne, aby sa telá spaľovali… Po smrti sa schránky bez duše obradne rozsekajú a ponúknu supom. Mŕtvy tak urobí posledný dobrý skutok v tomto živote – nakŕmi iné živé bytosti. V iných oblastiach sa zbytky tela hodia do rieky a nakŕmia sa nimi ryby.

Dnes je toto miesto nebeských pohrebov neprístupné.

Ohm mani padme hum

Prichádzame pod kláštor Čuku. Kým ostatní idú nasať duchovna a mystérium miesta, ja prozaicky čakám na Phubu, ako dopadne hľadanie nosiča pre náš batoh. O chvíľu k nám príde s mladým chlapcom, ktorý nesie cez hlavu prehodenú veľkú cestovnú tašku. Patrí k inej výprave, kde už pridelený náklad dostal, ale vraj nám ten náš za príplatok tiež vezme. Ako to chce technicky previesť, neviem. Snažím sa mu odhadnúť vek. Myslím, že môže mať okolo šestnásť.

Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh. Jeden juan = 3,3 Kč. Tento mladík chce ďalších 100 na deň.

Martinovi, ktorý je od prírody flegmatik a má obvykle trpezlivosti na rozdávanie, pretiekol po hodinách handrkovania a zbytočného vyčkávania povestný pohár. Batoh si z princípu ponesieme sami, nikomu sa prosiť nebudeme, vydierať sa tiež nenecháme…! Prehádže pár vecí zo svojho malého batohu do toho veľkého a odchádza do kláštora na exkurziu. Alebo sa pomodliť. Možno by mohol veľmi váženú mramorovú sochu menom Čuku Opame na oltári poprosiť, aby sme tú neplánovanú záťaž zvládli tri dni vo výškach nad 5000 m niesť. Ani jeden z nás zatiaľ netrekoval tak vysoko, nie ešte s takou váhou.

Pche, ja mám väčší!

Nasadím batoh a vykročím na prvú 20 kilometrovú etapu, ktorá nie je tak náročná. Vedie iba mierne do kopca (prevýšenie cca 300m). Slniečko krásne svieti, Kailash sa mi ukazuje v celej kráse a pri pohľade na plazivú, či padavú chôdzu zbožných Tibeťanov mi batoh nepríde zas tak ťažký.

značky prostrácie

Prostrácia (pozooooor nie prokrastinácia 😉 ), je obdivuhodný typ chôdze, kedy pútnik zopne v modlitbe ruky k čelu, krku a srdci, kľakne na zem a položí sa celý na dĺžku svojho tela na zem s rukami nad hlavou. Tam, kde sa ruky dotýkajú zeme, urobí značku, vstane, urobí pár krokov k tejto značke a celý postup položenia tela s tvárou k zemi zopakuje. Prostráciou získavajú veriaci ešte viac zásluh pre tento život a prísľub lepšej budúcej reinkarnácie.

Pod ochranou bohov

Touto chôdzou obchádzajú Kailáš niekoľko týždňov. Niekedy s prostrujúcim pútnikom ide normálnou chôdzou aj jeho rodina, ktorá tvorí zázemie. Jediným jedlom je často len campa – zmes praženej jačmennej múky, ktorú zmiešajú s vodou alebo čajom a jačím maslom.

Pútnik vykonávajúci prostráciu si chráni dlane, kolená i celú prednú časť tela pred odreninami, prachom a vodou, pretože nič „nešudia“, a ak chodník vedie cez kamene alebo potôčik, natiahnu sa i tam. Na rukách majú často šlapky alebo drevené doštičky, či hrubé gumové rukavice, na kolenách provizórne molitanové chrániče a na tele koženú zásteru – v tom lepšom prípade.

Stretávame troch mladých mužov, ktorí berú púť prostráciou evidentne s humorom a stíhajú nám počas líhania i mávať do foťáku.

Po necelých dvoch hodinách ma doháňa Martin a berie mi batoh. Uf, mojim boľavým bedrovým kĺbom a kolenám sa uľavilo. Až do miesta dnešného nocľahu v 5080 m ho už nesie sám.
Ďakujem vesmíru, že ma obdaril tak silným a zdravým telom (nepočítam svoje potravinové intolerancie, kĺbnu hypermobilitu, Raynaudov syndróm…) a hneď potom sa ospravedlňujem svojmu telíčku, že ho tak trápim, že musí toľko chodiť, toľko niesť, že šetrím na ňom i s tým kyslíkom, že mu nedoprajem jedlo viac než raz, či dvakrát denne, že spí v nepohodlí, v zime, že ho denne neumývam… A prečo to všetko?
„Telíčko, prosím ťa, vydrž to. To sme si s mojou nepokojnou dušou, ktorá stále niečo hľadá, vymysleli ďalší level k osvieteniu. Hneď, ako sa vrátime, dám ti poriadne najesť a vyspať sa. A kúpeľ! A masáž! No a potom si zas vymyslím niečo ďalšie, ok?“

Svoje bremeno si nesieme každý sám

Po necelých piatich hodinách dorazíme k Dirapuk Monastery. Bohužiaľ sa nám nepodarilo zohnať nocľah v kláštore a ujde sa nám miesto v plechových ubikáciách, kde je vedľa seba vtesnaných 5 postelí. Pútnikov sú tu mraky a spoločné wc pozostávajúce z troch dier (chlapi majú svoje tri, ženy majú svoje tri) oddelených nízkym múrikom je trochu silnejšia káva.

Verejné toalety

Interiér verejných toaliet

Kláštor Dirapuk, čo znamená Roh jačice

Som z nejakého dôvodu tak strašne unavená, že ľahnem na posteľ v tom, čo som, nedám dole ani čiapku, ani bundu a okamžite zaspím. Po prebudení je mi tak slabo, že nemám síl ani ľutovať, že som nenavštívila inak úchvatný kláštor Dirapuk, z ktorého je ešte úchvatnejší výhľad na Kailáš. A nedám ani výstup k severnej stene Kailášu, kde sa z nej na dotyk spúšťa ľadovec Kangkyam.

Takmer na dosah

(Ľútosť z toho, že som premárnila najlepšiu šancu svojho života dostať sa čo najbližšie posvätnej hore a zacítiť jej mystérium zoči voči, na vlastnej koži a preniesť si modlitbu pred oltárom v Dirapuku, sa dostaví až doma. Ale má to i svoje pozitívum…)

Teraz som unavená… tak strašne unavená… Nemám výškovku, nebolí ma hlava, dýcham kľudne, prešla som iba dvadsať kilometrov… Prečo som tak neprekonateľne unavená? Zababušená do spacáku zvládnem iba zjesť sáčkovú rezancovú polievku a padám do nepokojného bolestivého spánku.