Časť siedma – Smrť, bardo, znovuzrodenie

9.9.2018

Keď ráno vyrážame, je ešte tma. Raňajky sa nekonali. Niektorí stihli čaj. Z nášho batohu sme strategicky rozmiestnili veci do batohov našich ochotných a súcitiacich súputníkov. Im to aj tak nesú nosiči. Batoh sa týmto počinom dosť odľahčil a náčelník Ruda si ho hrdinsky vzal na najťažší úsek cesty. Martin ho (tiež hrdinsky) filmuje do projektu režiséra Steva Lichtaga (to som zvedavá, či bude niečo použiteľné:)).

Dnes pošlapeme síce iba 18 km, ale prekonáme najvyššie sedlo Drölma la vo výške 5630 m.n.m. Nastúpame cca 550 m a zostúpime o ďalších 600m.

Had svietiacich čeloviek sa krúti do kopca naberajúceho stupne príkrosti. Rolničky na koníkoch a yakoch dávajú karavane nádych veselosti. Vďaka ich cinkaniu sa mi vybavujú scény z filmu Karavana. Nezdá sa mi toto celé len?

Rozvidnieva sa, ale koruna Kailáša je schovaná v mrakoch.

Prechádzame popri mieste s názvom Shiva-tsal, kde pútnici prežívajú symbolickú smrť a zanechávajú tu niečo hmotné zo svojho života – oblečenie, prameň vlasov, fotku. Najťažší úsek cesty – od tohto bodu až do sedla Drolma la – symbolizuje stav bardo. V sedle nastáva znovuzrodenie. Chodník sa od Shiva-tsal trochu narovnáva a ponúka pútnikom skryté vychytávky. Je tu pri ceste „prubířský kámen“ – karma testing stone – Bardo Trang. Keď sa pretiahnete úzkym otvorom pod kameňom, vaše hriechy nie sú až také veľké. Podľa tohto merítka má veľká časť populácie Ameriky a Európy zásadný problém, čo sa množstva hriechov týka.

Ďalšia diera medzi dvoma kameňmi hriechy očisťuje. Keď ma chlapi volajú, potom, čo sa tadiaľ presúkajú, nech to tiež skúsim, iba im sucho odpoviem, že ja som bez hriechov. No, budem im ja vyvetľovať, že nie každá diera, kde sa strčia, je pre každého očistná?

Krúžok ukazuje dieru, kadiaľ je potreba sa pretiahnuť pre očistenie hriechov.

Akože to bolo? Od imaginárneho pohrebiska až do sedla je to už posmrtná časť bardo. No neviem… pre mňa zrovna tento úsek znamenal pomalú smrť.

Nebudem sa rúhať, nebolo to zas až tak zlé. Krok za krokom, prestávka, polapiť dych, ďalších pár krokov, pustiť kone s Indami…

pár krokov, pustiť yaky s nákladom,

pár krokov, napiť sa, aj keď sa mi nechce, pár krokov, donútiť sa vytiahnuť foťák, urobiť záber,

pár krokov, sadnúť si na kameň a znova lapať po dychu,

pár krokov a … už vidím lungty, ktoré sa vešajú práve v sedlách! Nie, toto nie je ešte sedlo… o pol hodiny neskôr… Nie, ani tieto lungty ešte nie sú tie označujúce sedlo…o ďalšiu polhodinu za zákrutou…nie, ani tieto…

Výstup je tak nekonečný, ako sa môže vystrašenej nepripravenej zomrelej duši zdať nekonečné bardo. A to trvá 49 dní! Ako sa na smrť pripraviť, nebáť sa jej, čo od nej čakať, čo sa vlastne deje v bardo, koho tam stretnete, koho nasledovať a koho nie, to všetko sa dozviete v Bardo Thödol – tibetskej Knihe mŕtvych.

Počujem v diaľke opakujúci sa veselý pokrik „Lhasolooooo“ – Bohovia víťazia – toto sa kričí v sedle!

Som tu. Drölma la 5630 m.n.m.

Drölma (alebo tiež Tara) je bohyňa (presnešie boddhisatva) súcitu. Zmiluje sa nad pútnikmi a odpustí im všetky hriechy. Keď už pre nič, tak pre toto sa oplatí sem podniknuť púť, nie?

A kde je to osvietenie?

Skaly v priesmyku sú pokryté obrovským kobercom z lungt. Milióny modlitieb tu vejú vo vetre. Vedie medzi nimi iba tenký chodníček, na ktorom uhýbame karaváne, kým čakáme na zbytok výpravy.

Sme tu všetci! Zvládli sme to! Aj my si spolu zakričíme „Ki ki so so lhasolo!“ (ki ki so so je zvolanie šťastia a posilnenia) a pripevníme svoje lungty. Na oslavu koluje miesto šampanského prošut a klobásky. S vďakou si nedám. Tu, na posvätnej púti som alibisticky vegetarián. Resp. tu som anorektik :).

V sedle je toľko lungt, že ho pokrývajú ako koberec.

V sedle musia turisti zo sedla. Nasleduje strmé klesanie.

Za 4 hodiny sme na šiestich kilometroch nastúpali viac ako 550 m. Čaká nás ďalších 12 km a prudký zostup – symbol Nového života.

Popri tyrkysovom Jazere Súcitu – Gauri Kund schádzame 400 m do údolia rieky Lham ču a dávame pozor, aby nás nenabrali na rohy valiace sa yaky.

V diaľke, na hrebeni skalnatej hradby vystupujúcej pred samotným Kailášom vidíme bizarný skalný útvar pripomínajúci sekeru. Je to sekera karmy zlovestne sa týčiaca nad pútnikmi a pripomínajúca pominuteľnosť života, ale kúzlo Drolmy ju drží pred spadnutím.

Zastavíme na obed v stanovom mestečku, kde si dám sáčkové rezance. Nie, neprejedli sa mi ešte. Majú totiž rôzne príchute!

Jeden náš prenajatý koník zostáva bez jazdca, lebo Radka zvláda celú púť i po prebehnutom zápale pľúc bravúrne po svojich. Naložíme na koníka teda náš bezprízorný batoh, ktorý v sedle vzal od Rudy zase Martin.

Naši koniari

Po ďalších troch či štyroch hodinách (záznamy tohto typu ja z pohodlnosti lajdám) po príjemnej rovinke sa dostávame do posledného nocľažiska.

Daň za hromadnú turistiku: nedegradabilné obaly a odpadky lemujúce posvätnú púť

Enormná zmena: behom pár hodín zo skalnatej pustiny v zelenom riečnom údolí

Himalájsky vlk, poddruh tibetský… Nieeeee, robím si srandu. Pes to je.

Tentokrát máme šťastie a spíme v ubytovni hneď pod kláštorom Zutul-puk (4820m). Síce táto ubytovňa nemá vlastné wc a musí sa klasicky na „public“, ale má čosi oveľa lepšie: presklennú verandu, kde je posedenie a od slniečka ako v skleníku príjemne teplo. Začína zaslúžená hostina z dobrôt, ktoré nám zostali po treku: syry, salámy, lyofylizované Travel Lunch-e, oriešky, čaj, pivo (to sa do posledného kusu vzalo z obchodíkov dole pri rieke).

Presklenná terasa našej ubytovne pod kláštorom

S výrazným oneskorením dorazí i Štepo, o ktorého sme sa už začínali báť. Tvár má bledú a pery fialové. Decimuje ho hnačka, následná dehydratácia a hypoxia z výšky.

Pacient si ľahne do postele, zoženieme kyslík a medikácie vrátane podania zázračnej Viagry sa ujme doktorka Jana. Zhodnotím, že na euthanasiu to zatiaľ nevyzerá.
Inak sme všetci OK, a tak navštívime malinký kláštor Zutul- puk nad ubytovňou.

Hlavná modlitebná miestnosť je postavená okolo Jaskyne (puk) zázrakov (zutul), kde meditoval veľký jogín a mystik Milarepa.

Možno si spomeniete, že to je TEN buddhistický mních, čo zviedol súťaž s bönistickým mníchom Naro Bončug o to, kto bude prvý na vrchole Kailáša.

No a títo dvaja sa jedného dňa chceli spolu schovať pred dažďom. Milarepa nečakal, kým sa Naro vytasí s nejakými bönistickými trikmi a zdvihol veľký kameň nad hlavu, čím vytvoril jaskyňu. Otlačky jeho rúk sú na kameni viditeľné doteraz.

A čo asi ešte o Milarepovi neviete, je, že ako mladík sa naučil čiernej mágii a použil ju proti svojmu strýcovi, ktorý jeho rodinu pripravil o všetok majetok, aj proti celej dedine, ktorá sa im vysmiala. Strýcovi spadol dom na hlavu a dedinu postihlo krupobitie. Zomrelo 35 ľudí.

Aby Milarepa odčinil zlú karmu, vydal sa hľadať učiteľa dharmy (Buddhovho učenia) a bol vo svojom počínaní taký vytrvalý, odhodlaný a verný svojmu učiteľovi, že nielenže sa naučil tajné praktiky ako tummo (aktivácia vnútorného tepla, vďaka čomu mohol chodiť i v zime iba v ľahkom rúchu), ale dokonca za toho istého života došiel osvietenia. Je to s nadsádzkou taký tibetský Buddha. Bol majstrovský skladateľ básní a piesní a poznáte ho na obrazoch a v sochách podľa toho, ako načúva lahodnej hudbe s priloženou rukou k uchu.

Milarepa

Keď vchádzam do tej jaskyne zázrakov, musím skloniť hlavu, aká je nízka. Blikajú tu gýčové elektrické sviečky, ale atmosféru miesta si vieme navodiť hlavne sami.

Mám za sebou zatiaľ najťažší prechod v mojom živote. Aspoň teraz mi to tak príde. Tlačí sa mi sem i paralela s mojou etapou doma. Vzostup, prechod, zostup, stavanie sa na nohy, hľadanie, neistota, čo je správne, za ktorým hlasom ísť…ako v bardo.

Kľačím pred oltárom a ďakujem za možnosť byť tu, ďakujem za ochranu, vďaka ktorej som to ušla, ďakujem za to, čo mám doma, za mojich najbližších. Ďakujem za dobré i zlé, pretože oboje ma urobilo tým, čím som dnes.

Venujem túto púť ockovi… …ktorý sa podľa výpočtov Bardo Thödol už musel pred viac ako rokom reinkarnovať! Tak oci, šťastnú cestu!

Vstávam z pokľaku a drbnem si hlavu o strop nízkej jaskyne tak, že mám čierno pred očami. Prečo? Za čo? Chýba mi stále pokora? Ja tieto znamenia fakt neviem dešifrovať. Bože, daj mi slovník!

Z ďalšej miestnosti sa ozývajú mrmlavé hlasy mníchov. Keď ale vstúpime, miesto za stolčekom s mantrami, doržem (hromoklínom) a drilbu (zvončekom) je prázdne.

Na oltári je rad zlatých sôch rôznych božstiev a u nôh toho hrozivého je medzi bankovkami (obetinami) malý prehrávač, ktorý chrlí mantry. Civilizáciu nezastavíš. Mníchov ubúda, nahradia ich nahrávky… Kam to spejeme?