ALJAŠKA: Ako mi práca mojich nočných mor zabezpečila trip mojich snov – (diel 2.)

Anchorage – Talkeetna – Denali National Park – Fairbanks – North Pole – Valdez – Anchorage. Tak nejak viedol ten náš výlet. Nepamätám si to presne. Vtedy som si cestovateľský denník ešte nepísala. Bolo mi jedno, kam ma vezmú, kde budeme spať, čo budeme jesť, čo uvidíme, čo neuvidíme… V sladkej nevedomosti o priebehu cesty radovala som sa zo všetkého doteraz nevideného a nevídaného:

  • z lezenia po ľadovci a krátky pobyt v jeho modrých útrobách so všetkými odtieňmi modrej (je dokonca možné, že tam bola tabuľka „NO ENTRY“),
  • zo zastavovania pri každom jazere (a že ich je na Aljaške požehnane), či sa v ňom náhodou nebrodí los s obrovskými lopatmi požierajúci vodnú vegetáciu a pózujúci v zapadajúcom slnku iba pre naše fotoaparáty (bohužiaľ, nepózoval ani v jednom),
  • zo stanovania v kempe, kde smetné koše vyrabovali vlci (ale my sme ich nestihli ani vidieť),
  • potom zo stanovania v parku, kde nás na konečnú doviezol terénny autobus (a kde sme hodinu predtým videli grizlyho),
  • zo sledovania polárnej žiary, (ktorú sme videli absurdnou zhodou náhod),
  • z kochania sa Wrangellským pohorím aj keď iba z auta (aj tak už začínalo snežiť a bola zima na nejaké trajdanie).

Užívala som si všetko všetkými zmyslami a vôbec mi nevadilo, že ja nemám poriadny foťák, ani vôľu fotiť. (Teraz mi to samozrejme vadí, lebo vám tu musím dávať nekvalitné skeny fotofilmov). Milé deti, mobilné telefóny v tej dobe začínali, nemali foťák a ich čiernobiely displej mal 1″. Selfie bol neznámy pojem.

Ale poďme na highlighty tohoto tripu.

Prichádzame do národného parku s rozlohou polovice Slovenska. V jeho strede sa vzpína masív, ktorého meno v jazyku severoamerických Indiánov znamená „Vysoká hora“. Rusi ju volali „Veľká hora“. Milé deti, my sme v týchto miestach boli v čase, keď sa hora ešte volala Mount McKinley podľa jedného z amerických prezidentov.
V roku 2015 sa jej vrátilo pôvodné indiánske meno: „Denali“. Najvyššia hora Severnej Ameriky (6190 m.n.m.).

Denali NP

V informačnom centre pozeráme asi hodinovú inštruktáž o tom, ako sa v parku chovať, vrátane toho, ako sa chovať, keď stretneme grizlyho. Zhrniem to:

1. Keď uvidíte grizlyho, ale on nevidí vás, otočte sa a pomaly choďte opačným smerom

2. Keď uvidíte grizlyho a on uvidí vás, ale nejde k vám, zastavte a nehýbte sa. Na diaľku zle vidí. Keď prestane pozerať vašim smerom, otočte sa a pomaly choďte opačným smerom.

3. Keď uvidíte grizlyho, on uvidí vás a ide k vám, zastavte, začnite kričať mávať, robiť sa veľkým. Je plachý a radšej utečie. Potom sa otočte a choďte opačným smerom, ako utiekol.

4. Keď uvidíte grizlyho, on uvidí vás, ide k vám, nepomáha kričanie, skákanie, ľahnite si s batohom na chrbte (ako s ochranou) na zem a schovajte hlavu pod paže, zachovajte kľud. Pravdepodobne vás oňuchá a odíde.

Pozeráme po sebe a trochu nervózne sa škľabíme. Škľabenie prišlo hneď pri bode 1. Nervozita až pri bode 4. Poznamenávam, že chýba bod 5. pre Čecho-Slovákov:

5. Keď uvidíte grizlyho, on uvidí vás, ide k vám, choďte mu rýchlo naproti, urobte pár fotiek a potom rýchlo utekajte, aby ste stihli vyvolať film.

Rezervujeme si v národnom parku parcelu na stanovanie. Jej rozloha je z dôvodu ochrany prírody a regulovaného počtu turistov v divočine vskutku veľkorysá: niekoľko kilometrov štvorcových.

Terénny bus, ktorý nás vezme skrz NP Denali až na konečnú

Terénny autobus nás vezie pár hodín po nezpevnenej blátivej ceste až na konečnú s názvom Kantishna. Nebo je šedivé a jemné mrholenie strieda jemné sneženie.
Jazda po národnom parku vyzerá asi tak, že keď zrovna vidíte niečo zaujímavé, tak zakričíte na šoféra „STOP“ a on proste zastaví. No a vy si z okna autobusu vyfotíte tam bielu sliepku pri ceste, tam bielu kozu na skale, tam veľkého karibu v čučoriedkach, tam grizlyho pochodujúceho pred autobusom. ČO?!? No fakt! Grizly si to štráduje po ceste a autobus sa pomaly vlečie za ním, kým to medvedíka neprestane baviť a nezbehne z cesty do kríkov.

Grizly z okna busu v NP Denali

O chvíľu nás bus vysadí na našom stanovišti. „Pekný pobyt a dovi o dva dni na tomto mieste“, lúči sa šofér, zavrie dvere busu a odchádza. My sa vydávame celí natešení čo najďalej od cesty ako poslednej známky civilizácie, čo najbližšie divočine a jej obyvateľom.

Pravda je, že nedôjdeme až tak ďaleko, pretože sa už nachyľuje večer a ešte musíme založiť táborisko. Stany rozkladáme na plošinke obklopenej čučoriedkami. Pozdĺž úzkeho meandrujúceho potoka sa vydáme na náprotivný kopec, kde bude naša jedáleň pod šírym nebom. Musíme dodržať jej bezpečtnostnú protimedveďovskú 50 metrovú vzialenosť od stanov.
Tu si zapálime plamienok plynovej bomby a naša „mamka“ výpravy nám uvarí v hliníkovom ešusi večeru. To je ten plamienok s tým ešusom a tá večera, u ktorej sedíme a smejeme sa, ako budeme deťom rozprávať historky začínajúce: „Joooo, to bylo tenkrát na Aljašce v dvatisísémdruhém…“

Kto nájde naše tri stany medzi čučoriedkami?

Po večeri zabalíme jedlo do špeciálnych protimedveďovských nádob v tvare tuby a nesieme ich ďalších 50 metrov do tretieho vrcholu pomyselného trojuholníka od stanov a jedálne. Dúfame, že ich ráno v tej všadeprítomnej húštine nájdeme.
Slnko sa skláňa nižšie nad obzor a my sa vydávame na večernú romantickú prechádzku divočinou. Klábosíme v troch jazykoch a čumíme si pod nohy, keď preskakujeme kaluže.

„Co to za footprint?“, pýta sa naša poľská kamarátka a ukazuje na tlapu v blate.
Stojíme tam nad ňou ako mesiačikovia a niekto povie: „Vlk“.
Chvíľa nadšenia sa rozprestrie okolo nás.
„Tá nie je vlčia, ale psia“, zhodneme sa s Ondrom.
„Ako to poznáte?“, znie sklamanie v hlase.
„Postavenie vankúšikov je iné. Sorry za skazenie radosti, ale veterinári majú na zkúške z poľovníctva i identifikáciu stôp.“ High five, buddy!
Vzrušenie opadlo. Nevadí, veď na niečo cool určite narazíme. Sme na Aljaške!

„Co to za gora?“, pýta sa zase naša Poľka ukazujúc prstom do diaľky.
„Ty kokso!“
„Ty vole!“
„Kurde cholera!“

a iné duchaprítomné a inteligentné výkriky sprevádzali naše pohľady do diaľky.
Zapadajúce slnko nasvecovalo obrovskú červenú pláň čučoriedkových kríkov a na horizonte sa dvíhal modrobiely masív zahaľujúci sa jemnými vláknami ružových oblakov.
„To je Mount McKinley!“
Bežíme tej hore vzdialenej desiatky kilometrov naproti.
Tu a teraz bude najlepší spot na fotku. Ale fotky sú iba slabý odvar euforickej nálady, ktorá sprevádza úkaz odhaľovania sa najvyššej hory Severnej Ameriky. Objímame sa tam, akoby sme na ňu práve sami vyliezli.

Aká bola noc pod touto horou? Čo nás postretlo za prekvapenia ďalej? Tretí diel je tu.

Kedysi Mt. McKinley vždy ale Denali (6190 m)
Stanovanie pod najvyššou horou Severenej Ameriky
Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi učaroval najviac Bhután. Vďaka vlastným skúsenostiam z ciest pomáham ďalším cestovateľom pretaviť ich sny a predstavy o putovaní Krajinou Hrmiaceho Draka  do reality. Prečo a ako sa stal Bhután mojou osudovou krajinou sa môžete dočítať tu
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.