Jóóó, to bylo tenkrát na Alijašce v dvatisícémdruhém…“, smiali sme sa s kamarátmi uprostred divočiny pri plamienku plynového variča pod hliníkovým ešusom, že takto raz budeme našim deťom začínať historky z tejto cesty. Tak milé deti, počúvajte…
Bolo nás pri tom ešusu sedem. Traja Česi, dvaja Slováci a dvaja Poliaci. Našli sme hneď spoločný jazyk. Jazyk túžby po dobrodružstve a priateľstve. Inak sme konverzovali každý, ako mu zobák narástol a keď sme si fakt nerozumeli, tak sme proste prepli do angličtiny. Do jazyka krajiny, kam sme šli ľahko zarobiť ťažké doláre. Alebo žeby ťažko zarobiť ľahké doláre? Všetci sme boli vtedy študenti. Žiaden príjem, ani bohatí rodičia, ale zato zdravé telá a veľké sny. Proste zvládali sme všetko…A ja konkrétne toto:
Let na Aliašku, ktorý trval dva dni a na ktorý som si musela peniaze požičať od rodičov.
Vybaviť si na úrade pracovné povolenie s nedokonalou znalosťou angličtiny.
Osem až šestnásť hodín denne v rybárni, kde som stála pri páse po dobu troch mesiacov.
Bývanie v stane, kde bola taká vlhkosť, že mi splesniveli i peniaze v peňaženke.
Zdieľanie troch spŕch a troch pračiek so stovkou ďalších zamestnancov.
Zimu, ktorá bola v hale väčšia než vonku. Pracovali sme v Cold Storage! Na Aljaške!
A odmena?
Tak samozrejme plné hrste dolárov a dobrý pocit z vykonanej práce. Kecáááám!
Čo bolo teda motiváciou k tomuto potýraniu?
Aljaška – krajina fjordov, ľadovcov, jazier, polárnej žiary, medveďov grizzly, veľrýb, losov, sobov, divných ľudí, čučoriedok a ciest vedúcich odnikam nikam. Nádherná drsná divočina. Toto všetko som chcela vidieť, ochutnať a cítiť na vlastnej koži. Aspoň chvíľu.
A toto je môj príbeh „Tenkrát na Alijašce v dvatisícémdruhém“…
Pravdupovediac, Aljaška bol sen môjho vtedajšieho priateľa. (A tiež sen mojej mamy. Ja som chcela od základky na Zéland, ale ten musel počkať.) Priateľ Ondro bol tak trochu ľadový medveď. Tak sme ho na univerzite i volali. Bol zvyknutý na drsné podmienky ďalekého východu (do Užhorodu to mal desaťkrát bližšie než do Bratislavy), bol pracovitý (makal iba s mamou na poli veľkom ako celá dedina) a bol vynaliezavý (bol ako MacGyver – všetko opravil a vyriešil). Rozprával mi o tejto krajine, kde rok predtým pracoval, s nostalgiou v hlase. Okamžite ma nakazil.
Aljaška – drsná, ale čarovná. Krása, kam oko dohliadne, ale musíme si to odpracovať, takže budeme niekedy pracovať viac ako osem hodín denne.
„OK“, pozerám na priateľa zasnívane.
Stanovanie je romantické. Budeme mať výhľad na najvyššiu horu v okolí – Mt. Marathon. Na jeho stenách sa pri svitaní odrážajú mäkké slnečné paprsky. Naviac ušetríme za ubytovanie.
„OK“, prikyvujem súhlasne.
Neďaleko stanového mestečka je veľký obchod, tam si nakúpime všetko, čo potrebujeme, ale nemajú tam tvoje milované piškóty. Takže raňajky s kakajíčkom a piškótkami nebudú.
„Nevadí“, som drsňačka.
Bude zima, takže potrebuješ dobrý spacák.
„Mám, volá sa Himalaya,“ cítim sa ready.
Asi vám nemusím hovoriť, že na niektoré veci sa proste pripraviť nedá. Ale dôležité je mať pred sebou zámer, s ktorým to robíte, milovať toho, s kým tieto veci podnikáte a mať nekonečný zmysel pre humor. Vďaka týmto trom veciam som to prežila. A môj priateľ tiež. Inak by som ho uškrtila už po prílete.
Prilietame do Anchorage, najväčšieho ale nie hlavného mesta Aljašky. Tým je desaťkrát menšie Juneau. Je po polnoci a slnko sa dotýka horizontu. Nekončiaci polárny deň. Prvý div severu. Telo trochu zblbnuté si myslí, že nemusí spať, že mu stačia tie dve hodiny, keď nastane naozaj tma. Doširoka otvorené oči čumia v úžase na všetko ako vo filme. Naviac v americkom filme.
V rannom slnku sa zasnežené hory dvíhajú na horizonte najväčšieho mesta, aké som dovtedy videla (v 2002 malo necelých 270 tisíc obyvateľov). Len tie moje nohy už pochopili, že po pár hodinách šlapania s batohom, kde máme veci na tri mesiace, už nevládzu. Ondro chcel totiž ušetriť za shuttle bus a vyplniť hodiny voľného času sightseeig-om. Takže sme z letiska na nejakú pidi zastávku autobusu kdesi uprostred Anchorage šlapali pešo. Na zastávke sa zrútim unavená k zemi. Neznášam svojho frajera a chcem domov.
Ale iba chvíľu. Z okna mikrobusu sa potom snažím cez zavierajúce sa viečka vnímať tú krásu fjordu Turnagain arm a brehy obrovského jazera Kenai Lake, ktoré musíme obísť, aby sme sa dostali k Resurrection Bay. Na jeho brehu sa rozprestiera malé rybárske mesto Seward – naša pracovná destinácia na nadchádzajúce tri mesiace.
Seward. Ako sa to číta? Doteraz neviem. Počula som všetko od sívard, cez sjuvrd až po sjuoád. Trochu ako veľrybia reč Dori v rozprávke Hľadá sa Nemo. Proste sme to museli zakaždým vyspelovať alebo napísať, ak sme sa tam chceli dostať.
Prichádzame do administratívnej budovy rybárne Icicle Seefood. Ondra tam už pár ľudí zdraví. Minulý rok si získal status výborného a spoľahlivého pracanta. Som na neho hrdá, už ho zase milujem.
Ideme sa ubytovať do tent city- stanového mestečka. Znie to tak… romanticky? Prechádzame obrovským parkoviskom, popri nákladnom priestore pre vlaky až k miestu, kde stoja na štrku stany a karavany. Ondro vyberie údajne najlepší možný stan. Iba pre nás. Máme šťastie, že ho nemusíme zdieľať s nikým iným.
Vojdem dovnútra a do nosa ma udrie puch plesne. Pogumované steny stanu sú vytapetované jej nepriehladnuteľnou čiernou vrstvou. Taká istá je na matracoch ležiacich na drevenej podlahe.
„Bude to tu treba trochu vyčistiť“, vraví nezvrušene môj prakticky založený priateľ a ja ho zase neznášam. Vybalím malú kefku na ruky a mydlo a začnem drhnúť steny stanu. Ondro promptne pribehne s vedrami z rybárne a otočí ich hore dnom. Matrace vzduchotesne zabalí do potravinovej fólie aj s plesňou, položí ich na vedrá, z batohu vytiahne blankytne modré prestieradlo, oblečie do neho matrace, hodí na ne spacáky a voila! Manželské lože ako z rozprávky. Už ho zase milujem.
Ondro má už z minulého roku pridelené tzv. social security number (SSN) – číslo, nutné k tomu, aby mohol legálne pracovať v USA. Ja to veledôležité číslo nemám. Musím osobne na úrad do Anchorage. Čože?! Ja ho zase neznášam. Sľubuje, že pôjde do Anchorage na úrad so mnou. Stopom.
Stojíme na výpadovke so zdvihnutým palcom a tabuľkou cieľovej destinácie. Môj prvý hitch-hiking! Super vzrušo dobrodružo. Konečne tá pravá Amerika! Cítim sa tak cool so svojim frajerom.
Zastavuje nám obúchaný pick up, v ňom dlhovlasý šedivý chlap v ošúchanom klobúku a riflovej veste. Absolútne mu nerozumieme, ale otvára nám dvere, tak sadáme. Počas jazdy sa nás občas niečo opýta a občas to i správne dešifrujeme, tak vedieme trochu podivnú konverzáciu. Onedlho zastaví pri Liquor shope, že je hneď späť.
„Hneď“ sa pretiahlo na hodinu. Som nervózna. To stopovanie bol pekne debilný nápad. Náš pánko sa vracia, sadá do auta a za ním sa tiahne odór liquoru. Neverím vlastnému nosu, vlastným očiam, a vlastne ani sebe samej, že som hneď nevyskočila. Ak bola jeho angličtina doteraz nezrozumiteľnou, tak odteraz podľa mňa už ani anglicky nehovorí. V tomto updatovanom stave nás za veselého švitorenia v totálne nezrozumiteľnom jazyku vezie nevedno kam.
Neznášam stopovanie a môjho frajera, ktorý toto celé vymyslel!
Anchorage je našťastie tak veľké, že doň típek predsa len trafí. Dokonca nájdeme aj imigračné oddelenie.
Sedíme v čakárni pracovného úradu s peknou zmeskou národností. V USA sme rok po atentátoch na dvojčatá a podmienky pre cudzincov sa veľmi sprísnili. Podarí sa mi i s mojou nedokonalou angličtinou nejako vyplniť údaje vo formulári tak, že ma nielen nezabásnu, ale dokonca mi to SSN i pridelia.
Ondro má pamätnú fotku s dvojčatami s dátumom 9.9.2001. Osudového 11.9. už sedel v lietadle z USA, kým ja som umierala strachom, či je živý. Ja ho tak milujem.
Na úrade stretávame ďalších Čechov a Slovákov, ktorí sa požičaným autom vracajú do Sewardu. Uf, som ušetrená ďalšieho stopovania. Všetko je zabudnuté.
Poskytnem vám teraz iba krátky opis pracovného dňa, aby som vás neunudila k smrti a aby ste ma nezačali neznášať.
Nástup o 8:00. Dve hodiny práce pri páse. Cik pauza. Dve hodiny práce pri páse. Obed. Dve hodiny práce pri páse. Cik pauza. Dve hodiny práce pri páse. Olovrant. Dve hodiny práce pri páse. Večera. Dve hodiny práce pri páse. Keď mám šťastie a je málo rýb, odchádzam z práce.
Maximálna povolená doba práce za deň je 16 hodín. Ondrovi sa zdá, že nevyužívame svoj potenciál naplno, a tak nám dohovorí exkluzívny job navyše. Pár vyvolených (medzi nimi bohužiaľ i ja), ktorí majú za sebou školenie identifikácie druhov lososov, je o šiestej ráno na front decku a sortuje lososy predtým, než zvyšok zamestnancov dorazí na regulérny čas do práce. Večer, keď všetkým padne, pásy sa zastavia a hala zostane od podlahy po strop pokrytá rybými zbytkami, nastupujeme my vyvolení s wapkami a začíname cleaning. Neznášam svojho frajera!
Za nadčasy sa vypláca jeden a pól násobok bežnej mzdy. Každý druhý týždeň, keď počítam šuštivé doláriky vymenené v banke za výplatný šek, milujem svojho frajera.
V rybárni pracuje taká zmeska národností z celého sveta. Pravda, je tu najviac Čechov a Poliakov. Potom pár Slovákov. Nejakí Američania a Mexičania. V kaviarni – ako sme volali oddelenie na spracovanie kaviaru – je zase veľa Japoncov. Strážia si ikry. Všetky idú na vývoz ku nim.
Jeden celý deň mám tú česť pracovať práve v kaviarni, kde sa pri práci sedí a je tu výrazne teplejšie, než v ktoromkoľvek inom oddelení. Dostala som i nenáročnú úlohu – lepiť na pollibrové plastové vaničky plné ikier priehľadnú fóliu s japonskými znakmi. Pol smeny ju ale lepím naopak. Kto to má poznať, keď to všetko vyzerá ako rosypaná ryža?! Kariéra na teplom mieste bola rýchlo ukončená.
Po troch mesiacoch mám so spracovaním rýb bohaté skúsenosti, o ktoré som sice až tak nestála, ale je to vedľajší produkt zarábania peňazí. Viem určiť podľa znakov päť druhov lososov, useknúť im hlavu za žiabrami, jedným rezom otvoriť brucho, odstrániť vnútornosti, oddeliť ikry, poznať, či sú zdravé, mäso narezať na tenké filety, nabrúsiť nože… Ako to tak po sebe čítam, asi sa mi tieto skúsenosti ešte môžu hodiť, keď ma niekto naštve ;).
Tiež som videla ryby, ktoré idú do konzerv pre psy a mačky. Verte mi, že to vidieť nechcete! Predstavujte si radšej to voňavé ružové mäso v ľahkom olivovom olejíčku. To, že na spracovanie idú zelené ryby, z ktorých sa mäso kvôli rozkladnému procesu už samo oddeľuje od kostry, to si ani nepredstavujte.
Halibut – to je taká smiešna ryba, ďalšia, čo sa v našej rybárni spracúva. Žije na dne mora, tak hlboko, že ju tlak vody otočil zo vzpriamenej polohy na bok a donútil jej spodné oko, aby sa presunulo na hornú stranu hlavy.
Prácu s halibutmi mám rada. Nemusím ich totiž pitvať. Stačí, keď ich podľa veľkosti roztriedim na malé a veľké, na chvost im pricvaknem poradové číslo a posuniem po naleštenej kovovej rampe ďalej do vane. Trochu mi sice v ľadovej triešti mrznú prsty, ale zbytok tela sa zahrieva pri presúvaní tých veľkých, niekedy aj stokilových (!) mackov z bodu A do bodu B. Najrentabilnejšia posilovňa, akú som okrem práce pri koňoch mala. Svalová hmota pribúda s každou priplávajúcou loďou.
Čo som teda nezvládla, bola jedna dodávka red cods – červených tresiek. Sú to také tie červené ryby s veľkou hlavou, ešte väčšími očami a pichľavými chrbtovými plutvami. Máme z nich vyberať pečeň na ďalšie spracovanie. Ich hlavy idú na ázijský trh, kde z nich robia delikátnu polievku. Polievka dostala názov poblievka, lebo ja som sa skoro z toho … Musím na vzduch pred rybáreň. Odpad z rybárne sa ale vypúšťa priamo do mora, takže ani v jej okolí nie je valná vôňa, naviac, keď zavanie vietor od haly na výrobu psích konzerv.
Keď vidí šéf moju zelenú farbu a slzy na krajíčku, vezme ma na čaj a môžem dnes odísť z práce skôr.
Šéf ma mal rád. Učinil ma hneď v prvých dňoch pobytu jeho pravou rukou a bola som povýšená na tú, čo zapisuje dochádzku po každej pauze. Musela som sa síce naučiť naspamäť mená a tváre všetkých v našom oddelení (čo bola asi stovka), ale bola to príjemná daň za to, že som nemusela pól hodinu stáť pri páse.
Šéf bol taký vtipný típek v stredných rokoch, potetovaný, bez predného zubu a s kriminálnou históriou. Mal kancel vo veži, odkiaľ videl na celé cold storage. Zo stropu tam visel obrovský morský krab, ktorého klepetá boli tak veľké, že by ufikli dospelému mužovi ruku. Rozprával mi historky, keď pracoval v Beringovom mori na lodi, z ktorej tie kraby lovili do klietok. Jedna z najnebezpečnejších prác na svete.
Rok po návrate z Aljašky sme sa od kamarátov dozvedeli, že ho niekde niekto bohvie prečo zastrelil.
Párkrát sa mi pošťastilo, že lode nepriviezli dosť rýb, takže sme buď pracovali menej ako 8 hodín, alebo pracovali iba niektorí zamestnanci. To boli dni voľna, keď sme plnili hlavný plán nášho pobytu – obdivovať Aljašku. Teda, bol to hlavne môj hlavný plán.
Ja chcem vidieť kosatky, keporkaky, uškatce a šíry oceán no a Ondro chce zase vyliezť na Mt. Marathon a vidieť grizlyho. Tak najskôr teda ten kopec. Názov dostal podľa toho, že sa naň behá každoročne na Deň nezávislosti „maratón“. Trochu zavádzajúci názov, lebo trasa má iba 5 kilometrov. Najlepší pretekári to zvládnu pod jednu hodinu. Znie to ako brnkačka.
Vydávame sa teda na vrchol naľahko. Šortky, krátke tričko, pollitrovka vody a keksík. To musí stačiť. Keď sa po troch hodinách škriabeme štvornožky po sypkej čiernej sopečnej sutine na vrch štýlom dva metre hore – meter zosuv dole, začínam pochybovať, že lezieme na správnu horu. Voda a keksík došli. Neznášam toho, kto toto vymyslel.
Pozooor, vrcholový výhľad! Celý náš záliv ako na dlani. Je lemovaný strmými zelenými horami na vrcholoch ešte pokrytými snehom. V diaľke sa fjord otvára do nekonečného oceánu. Pár metrov nad hlavou nám krúžia traja orli bielohlaví. Slnko nám opaľuje vysmiate tváre. Milujem toho, kto toto vymyslel.
Obrátime sa na cestu dolu. Žiaden chodník. Pred nami je len rozľahlá snehová stráň. Našťastie máme pohory a cestu dole za hurónskeho smiechu príjemne zlyžujeme. Menej príjemné je, keď sa do toho snehu vysekám a keď mám zbytok cesty ísť v tých premočených pohorách. Večer unavená vzhliadam k Mt. Marathon od našeho stanu. Na jeho čiernej stene sa objaví pruh zlatavého slnečného svetla. Milujem Aliašku.
Iný deň sa zase vydávame k Exit Glacier, miestu, kde pevninský ľadovec zostupuje do údolia a vedie okolo neho turistická trasa až na vrchol. Ondro dúfa, že stretneme aspoň baribala, keď nie grizlyho. Vyrobíme si stopovacie ceduľky a postavíme sa so zdvihnutým palcom na výpadovku zo Sewardu. Modlím sa pre iný typ zážitku, než bol ten posledný. Netrvá to ani tak dlho a zastavuje nám auto s kajakom na streche a usmiatym mladým mužom za volantom. Je to Holanďan a jeho angličtine rozumieme. Modlitba vypočutá. Vezme nás až do areálu Exit Glacier, kde sa platí vstupné. To zaplatí náš „taxikár“ s mávnutím ruky za nás. Akí lucky my sme. Nebol to anjel strážny?
Vydáme sa po náučnom chodníku, ktorý lemujú ceduľky s letopočtami. Sú to značky, pokiaľ siahal ľadovec v danom roku. Je až hrôzostrašné, ako rýchlo ho ubúda. Tak šup šup, aby sme to všetko ešte stihli vidieť.
Stúpame popri moréne a tu vidíme v tesnej blízkosti šedých svišťov vyhrievajúich sa na kameňoch, tu zas pár metrov od nás nevzrušene sa pasúce huňaté biele horské kozy. Sliedime po baribalovi. Až po najvyššiu vyhliadku, kam sme práve dorazili, ho ale nestretneme. Je tu ale iné pokochanie.
Od našich nôh až po horizont sa rozprestiera snehom pokryté ľadové pole. Cítim sa ako polárnik. Ten pohľad do nekonečna, do zvláštnej prázdnoty, do tajomstva za horizontom možno prekoná iba pohľad späť do zeleného údolia s meandrujúcou ľadovcovou riekou s migrujúcimi lososmi. Sedíme na kameňoch, vpíjame oči do divokej hry farieb a tvarov, ktorým dáva studený ľadovec život a vypaľujeme ten pohľad do srdca. Možno za pár desaťročí bude všetko inak.
Vydávame sa na cestu späť. Z parku sa musíme dostať vedľajšou asfaltkou na hlavnú cestu, kde si zase niečo chceme stopnúť. Kráčame si v pohode po krajnici, keď uvidíme niečo veľké hnedé sa mihnúť v poraste. Srdcia sa nám rozbúchajú. My, blbí, i keď vieme zásady chovania sa v aljašskej prírode a mali by sme byť dosť hluční, tak sme príliš chtiví videť divé zvery, takže úplne potichu sa približujeme k objektu. Zviera vylieza z porastu na asfaltku. Je to losica!
Pozrie na nás a ďalej nevzrušene ohrýza vetvičky. Musíme prejsť okolo nej. Čo by vám tak bylinožravec mohol urobiť, že? Približujeme sa teda pomaly k nej a čakáme, kedy vystrašene zdrhne. Nič. Prechádza sa po krajnici ako … modelka.
Tak toto mi nikto neuverí, ak nebudem mať fotku. Priblížim sa teda na deliacu čiaru asfaltky. To znamená, že ma od losice delia asi dva – tri metre. Natiahnem ešte pre efekt ruku. Poznáte také tie „last selfies“? Tak toto nebolo selfie a nebolo last! Mám fotku s losicou! Síce nevalnej kvality z predpotopného plneautomatického foťáku, ktorý bol ešte na klasický film, ale bol farebný!
Po návrate sa v eufórii chválim tým zážitkom blízkeho stretnutia našej rybárskej komunite a oni na mňa pozerajú ako na blázna. Myslím si, že mi neveria. Lenže oni mi práveže veria. A naozaj si myslia, že som blázon. Vraj los napadne na Aliaške viac ľudí ako grizly. Keci, taká krotká veľká krava to je. To poznám, som veterinárka.
A teraz moje kosatky! Vyberám úplne najdlhšiu možnú plavbu, akú v Kenai Fjords ponúkajú. Za pár hodín na palube uvidím všetko, o čom sa mi mohlo doteraz iba snívať. Teda skoro všetko.
Prvýkrát vidím na vlastné oči vypasené uškatce váľajúce sa na vyhriatych skalách, o ktoré sa trieštia spenené vlny.
Prvýkrát počujem hromový zvuk, keď sa ulomí obrovský kus ľadovca a zhučí do vôd fjordu tak, že rozhojdá našu, iba pár desiatok metrov vzdialenú, loď. Prvýkrát uvidím naživo i to, čo som už ako decko fascinovane študovala vo všetkých knihách o zvieratách.
Veľryby. Konkrétnejšie keporkaky. Ešte konkrétnejšie tri samce keporkakov. Predvádzali sa ako puberťáci vysokými skokmi a hlasitým plácaním chvostov. Chvíľu. Bola to príliš krátka chvíľa. Na niečo čakám celý život a potom je to za pár minút preč. Ostáva vo mne ale zvláštny pocit naplnenia a ešte zvláštnejší pocit, že toto nie je naposledy.
Nemám z tejto plavby super nazoomovanú fotku do polobluka ohnutej veľryby. Ale vybavím si ten pocit, keď som stála na lodi a videla na vlastné oči (nie cez displej mobilu alebo hľadáčik foťáku) prvýkrát v živote gigantické morské cicavce.
Loď sa pomaly otáča z otvoreného oceánu na spiatočnú cestu. Celú dobu neodlepím oči z horizontu, či predsa len nezahliadnem gejzír vzduchu, dlhú čiernu chrbtovú plutvu a potom ďalšiu a ďalšiu. Márne vyzerám vlkov mora, veľryby zabijákov, najväčšie delfínovité na svete, proste moje kosatky. Vraj nabudúce. Ale kedy to bude?
Ondro mi ako útechu kúpi aspoň celú sériu pohľadníc s tými čiernobielymi elegánmi. No nemilujte ho.
Blíži sa koniec hlavnej lososovej sezóny. Pracujeme občas pod osem hodín denne. Vymýšľajú sa pre zamestnancov rôzne teambuildingové voloviny. Napríklad rýchlostné plávanie v oceáne. Hrôza. Ja viem, že je leto. Ale sme na Aljaške! A ten oceán je sakra ľadový. Ok, nie je Ľadový, je Tichý, ale aj tak. Ja by som tam nevliezla ani za zlaté prasa. (Vtedy. Teraz leziem do ľadovej vody dobrovoľne a ešte za to platím :))). )
Konečne je tu párty na definitívne ukončenie sezóny. Pre nás to znamená nielen koniec neuveriteľnej driny, zhrabnutie vreca dolárov, ale i pár dní na cestovanie, než preletíme cez veľkú mláku späť do Európy, na Slovensko, do Košíc, na veterinárnu univerzitu, do pitevne … Čo?! Veď doteraz som pitvala! Kruh sa uzaviera?
Vyhadzujeme pracovné veci, ktoré už nemôžeme ani cítiť. Perieme plesnivé veci, ktoré ešte potrebujeme. Balíme každý jeden batoh, viac nemáme. S bandou kamarátov, ktorých sme tu našli, vyrážame na roadtrip okolo Aljašky. Taký malý, krátky, čo čas do odletu dovolí. Dostali sme sa ale až na Severný pól. To si nechajte, milé deti rozprávať! (pokračovanie v ďalšom diely.)