ALJAŠKA: Ako mi práca mojich nočných mor zabezpečila trip mojich snov (diel 3.)

Denali, Mt McKinley či Bolšaja gora (na jej mene nezáležalo) bola vtedy najkrajšou horou na svete, pretože sme boli šťastní. Nie opačne.
Boli sme šťastní, i keď sme o nej kvôli šedivým ťažkým nízkym mrakom vôbec nevedeli.
Boli sme šťastní, že sme po náročných mesiacoch v halách zase vonku, že dýchame vzduch nasýtený vôňou ihličia a popadaných listov, že našlapujeme na mäkký mach a napchávame sa obrovskými čučoriedkami.
Boli sme šťastní, že sme s kamarátmi troch národností, ktorí sa bavia v štyroch jazykoch a hľadajú v blate stopy divej zvere.
Boli sme šťastní, pretože sme nič neočakávali. Už tak nám bolo dobre. No a Denali nám odhalila svoju ľadovú tvár tým najkrajším spôsobom.

Vedeli ste, že, fakticky vzaté, je Mt. McKinley vyššou horou ako Mt. Everest? Ten leží na tibetskej náhornej plošine vo výške 5200 m.n.m., to znamená, že prevyšuje svoje okolie iba o 3650 m. Kdežto Denali leží vo výške 600 m.n.m. a prevyšuje tak okolie o 5500 m. (zdroj Wikipedie)
To vysvetľuje, prečo sa mi o pár rokov neskôr zdal vrchol Čomolugmy tak blízko.

S pocitom obdarovania si ideme ľahnúť do našich spacáčikov. Pamätáte si z prvého dielu, ako som machrovala, že mám dobrý spacák? Súdila som podľa jeho názvu „Himalaya“. Tak bol dobrý do doby, než teploty nezačali klesať pod desať stupňov. Ondro mi dal preto ten svoj hneď po prílete. Výhodou bolo aj to, že sme boli rovnako veľkí, a tak i jeho oblečenie mi padlo. Ja ho proste nemôžem nemilovať.

Zatiahnem na spacáku všetky možné šnúrky, takže mi z neho trčí iba nos. Do rána ho mám červený od zimy. Ono v noci trochu mrzlo. Na zemi je ľahký snehový poprašok, keď si ideme do „kuchyne“ pre raňajky. Kto by to bol čakal v septembri, že? (Každopádne to stále nebolo tak brutálne, ako septembrové prebudenie tenkrát v dvatisícémšestnáctém v Tibetu. Ale to až nabudúce, milé deti).

Čas je to najcennejšie, čo máme. To mi znova dochádza, keď musíme zbaliť stany a vydať sa na spiatočnú cestu k zastávke autobusu, kde si nás ranger zase vyzdvihne a dovezie do civilizácie.
Po ceste sa nám znova a znova dostáva darov v podaní scenérie. Žlto-zeleno-hnedo-sivé trávnaté pláne zdobia červené kríky čučoriedok, na ktorých sa pasú soby karibu a modrá obloha sa odráža na nehybnej hladine jazier, kde nám chýba už iba ten los s lopatami. Ale v jednom jazere je ešte niečo lepšie. Nadpozemský odlesk božskej hory Denali. Dvojnásobné šťastie. Ako hore, tak dole. Ako vonku, tak vo vnútri.

„Chcela by som byť karibu v Denali,“ povzdychnem si nad tou romantickou scenériou. Ondro, tiež duchom romantik, sa usmievka a poznamenáva: „Ja by som chcel byť radšej grizzlym.“
Lúčime sa s parkom odovzdaním protimedveďovských túb na jedlo v informačnom centre, sadáme do našej požičanej blankytne modrej dodávky Dodge a vydávame sa na sever k polárnemu kruhu za ďalšími pikoškami.

To že má Santa Claus fabriku na Severnom Póle, to ste iste vedeli. Ale vedeli ste, že tento North Pole je na Aljaške? Že je vlastne fake, že Santa býva na arktickom Severnom póle? Ako by asi riešil logistiku? Veď by mu zelení zruinovali byznis smernicami o ochrane prírody.
Mesto North Pole amerického Santy nielen že nie je na arktickom Severnom póle, ono nie je dokonca ani za severným polárnym kruhom (i keď to už nie je k nemu zas tak ďaleko). Vedie k nemu naviac normálna asfaltka a vyzerá takto:

Má tam regulérnu predajňu, soby i poštu. Môžete mu napísať list s prianím a poslať ho do… Kam to vlastne posielame naše priania?

A aké som mala prianie ja? Nutne si dôjsť na Santovu toaletu.
A ešte? Plyšáka, ktorého mi Ondro odmietol kúpiť. Mínusový bod. Vraj by sa mi nevošiel do batohu. Detailista. Jediné, prečo som tam plyšáka nechala, je, že sa s ním fotia malé deti. A tým ja radosť kaziť nechcem.

Fairbanks je najsevernejšie miesto, kam sme na našom roadtripe došli. Potom sa stáčame znovu na juh a máme namierené do Valdez. Pripadáme si na tej ceste trochu ako v katastrofickom sci-fi retro fantasy filme… prázdna dlhá cesta… ľadovce spúšťajúce jazyky z hôr až do riek pod cestou… nekonečná pipeline (ropovod)… čierne spálenisko tundry, kam oko dovidí… rozpadajúce sa drevené poštové schránky na kolíkoch pri odbočkách lesných ciest vedúcich do čierneho hustého lesa… pri krajnici v priekope rozstrieľané vybrakované auto… opodiaľ pri krajnici v kríkoch niečo veľké… pasúca sa losica… a láska – ALASKA.
Večer sa nachyľuje a my zvažujeme miesto ďalšieho prespania. Ponuka zrovna nehýri možnosťami. Zastavujeme na osamelom parkovisku uprostred ničoho. Polovica osadenstva sa rozhodne spať v aute, my s Ondrom vonku. Ale predtým večera. Rozložíme na zem karimatky, zapálime plynovú bombu a varíme, čo ostalo. Bára vytiahne domácu (asi slivovicu).
„Nekecej, to ti vydrželo celej pobyt?! Jak si to dokázala?“
„Nechávala jsem to na speciální příležitost,“ podáva ohnivú vodu dokola. Nebolo toho, čo by odmietol. Príjemne naladení sa vyvalíme a v náručiach jeden druhého pozeráme na tmavnúce nebo. Už i ten polárny deň sa skracuje.
„Videli ste to?!“
„Čo?“
„Tam! Aha zase!“
Zopakovali sa duchaprítomné intelektuálne ladené hlášky v troch až štyroch jazykoch:

„Ty kokso!“
„Ty vole!“
„Kurde cholera!“
„Oh my God!“

Neviem, ako by ste reagovali vy, keby sa vám nad hlavou začala znenadania odohrávať najveľkolepejšia svetelná show života menom AURORA BOREALIS. Polárna žiara. Zelená až zelenožltá svetielkujúca masa sa prelieva ako tekutý piesok. Tvorí víry, kruhy, vlny, tenké linky, rozliate šmuhy…

„Ty jo Báro, dobrý matroš, tá tvoja domáca.“

Ak si myslíte, že mám nejakú poriadnu fotku, sklamem vás. Ani sa nepokúšam fotiť (narozdiel od kamarátov). S otvorenými ústami pozerám ako Alenka v ríši divov. Som v ríši divov na Zemi, kde môžeme zažiť všetko, čo si dokážeme predstaviť. Niekedy aj to, čo si nedokážeme. Vtedy mi to prišlo tak samozrejmé a jednoduché.

„A nemohla by být ta polární záře ještě taky červená?“, vraví Bára nesmelo svoje prianie nahlas.
„Dajme druhé kolo domácej a možno bude aj červená,“ rehoceme sa nahlas a vykrucujeme krky na nebo, odkiaľ nám prichádzajú splnené priania. Dnes ale bez červenej aurory. Pre tú si možno raz zájdeme inam. Ďalší plán?

Ráno sa zlámaní z noci na betóne naskladáme do auta a pokračujeme do Valdez, ležiaceho v zálive Port Valdez, ramena Arm Valdez, fjordu Princa Williama. Rybárske mesto ako Seward. Nič oslňujúce… ale ten pocit, keď sa prídeme vyfotiť k rybárni a nemusíme do práce… oslňujúci.

„Fishing is great in Alaska, if it´s not your fulltime job :)“

Stanujeme v kempe, kde je sprcha. Teplá! Vraciame sa do civilizácie. Všetko už má rýchly spád. Druhý deň sme za pár hodín v Anchorage.
Urobíme nákupy v najväčšom nákupnom centre, aké som v živote videla (dovtedy to bolo trojposchodové Tesco v Košiciach).
Rozlúčime sa s kamarátmi, s ktorými bohvie, či sa ešte niekedy stretneme (stretli!).
A už sedíme na letisku. Sme happy ako dva grepy. Ja asi viac. Teším sa strašne domov na moju posteľ. Oh, aké prízemné.
Cesta domov trvá dva dni aj vďaka tomu, že bus z Bratislavy do Revúcej ide osem hodín. Na stanici ma čaká mamka s ockom a káričkou, na ktorej sme vozili plynovú bombu na plnenie. Dnes poslúži na môj 30 kilový batoh.

Doma v obyvačke vyložím na stôl balík dolárov ako z bankovej lúpeže. Chvíľu zo seba sypem zážitky a potom zaspím vo svojej milovanej posteli. Zobudím sa o šestnásť hodín neskôr. Do izby mi preniká popoľudňajšie mäkké svetlo a ja sa usmievam. Sníval sa mi dlhý sen, že som bola na Aljaške. Len ten balík dolárov v obyvačke na stole je dôkaz, že sny sa plnia.

Ak si myslíte, že toto bol TEN trip mojich snov, tak vás vyvediem z omylu. Spomeňte si na prvú časť tohoto príbehu. Aljaška bol sen môjho priateľa (a mojej mamy). Ja som chcela na Zéland. Ale o tom až inokedy, milé deti.