Časť desiata: Šigace – Gjance – Lhasa

13.9. 2018

Šigace je druhé najväčšie mesto Tibetu. Hlavné mesto provincie Tsang. Na tak veľké mesto s takým veľkým historickým významom a práve sa začínajúcim dvojdňovým festivalom máme ale iba pol dňa. Tak sa rýchlym pochodom presúvame cez širokú dláždenú ulicu k jeho najväčšiemu lákadlu – kláštoru Tashilhunpo, jednej z najdôležitejších inštitúcií sekty Gelugpa, k sídlu pančenlámov a domovu najvyššej pozlátenej sochy buddhu budúcnosti – Maitreya. 

Dokážem si predstaviť tie výrazy vo vašich tvárach: „Aká sekta? Kto je pančenláma? A aký buddha budúcnosti? “

Nebojte, veľmi to zjednoduším. Alebo ak ste veci znalí a chcete pokračovať v popise cesty, preskočte text za obrázok s mníchom, ktorý vám posiela pusu :-*

O Buddhovi a buddhoch…

Súčasný Buddha je Buddha Šakjamuni alebo tiež Gautama Buddha. Stal sa ním princ Siddharta Gautama z rodu Šakja, keď v hlbokej meditácii v háji Bódhgaji „ho osvietilo“ a došiel k poznaniu, ako sa vyslobodiť zo Samsáry – kolotoča zrodenia, utrpenia, umierania a znovuzrodenia. Stal sa tak Prebudeným = Buddhom. Sediac v lotosovom sede (s prekríženými nohami) dotkol sa prstami pravej ruky zeme. V tejto polohe sa najčastejšie zobrazuje a podľa tej ho poznáme.

Buddha Šakjamuni, Gautama Buddha, Buddha súčasnosti (foto Bhután)

Ale prebudených alebo inak osvietených, tzn. buddhov bolo za existenciu sveta veľa.
Buddhov minulosti je podľa Theravády 27.  Asi najviac zobrazovaným a menovaným je Dipamkara – 4. v poradí, ktorý žil pred 100 000 rokmi. Buddhu minulosti poznáme podľa lotosového sedu s oboma rukami zložených na sebe v lone. A je najčastejšie červenej farby.

Súčasný Buddha – Buddha Šakjamuni je v poradí dvadsiatyôsmy.

Keď myslíme nejakého konkrétneho buddhu píšeme ho s veľkým „B“ (Buddha Dipamkara), keď hovoríme vo všeobecnosti o osvietených, tak ich píšeme s malým „b“ (… buddhovia všetkých vekov, osem buddhov medicíny…).
Keď je Buddha uvedený bez mena, ale s veľkým „B“, myslí sa práve tento „NÁŠ“ (Buddha Šakjamuni). 

Buddha, o ktorom je proroctvo, že príde na svet ľudí znova učiť dharmu potom, čo bude zabudnutá, je Buddha budúcnosti – Maitreya alias Jampa [džampa]. Poznáme ho podľa „západného“ posedu s chodidlami na zemi a ruky má v tzv. mudre dávajúcej učenie.

No a potom sú rôzni ďalší buddhovia: Buddha medicíny, Buddha nekonečného svetla (Amitabha), Buddha dlhovekosti (Amitayus)…

Amitayus – Buddha dlhovekosti – drží v ruke nektár nesmrteľnosti (foto Bhután)

O cestách, školách a sektách…

Buddha Šakjamuni svoje učenie nespisoval. Bolo predávané úste. A stalo sa to, že dávno potom, čo Buddha odišiel do nirvány (to snáď vedia všetci, čo je) sa začali jeho nasledovníci rozchádzať v niektorých názoroch, a tak si našli vlastné cesty.

Jedni sa snažia oslobodiť zo Samsáry sami seba, tzn. dosiahnuť osvietenia prácou na sebe – tí patria k Hinajáne = Malému vozu, správnejšie dnes Theraváde. Je to buddhistický smer rozšírený v Thajsku, Laose, Kambodži, Barme.

Druhí sa snažia oslobodiť zo Samsáry všetky cítiacie bytosti hlavne pomocou súcitu a lásky – tí patria k Mahajáne = Veľkému vozu. Tento smer je rozšírený v Indii, Tibete, Číne, Japonsku.

Ostatné smery sa vyvinuli v rôznych časových obdobiach v rôznych krajinách z týchto dvoch hlavných smerov.

No a v Tibete sa vyvinula z Mahajány Tantrajána (Vadžrajána – Diamantová cesta, Mantrajána – Cesta tajnej mantry, tibetský buddhismus, lámaismus – všetky názvy sú označením toho istého smeru).

Buddhismus zažíval po stáročia (vlastne 2,5 tisícročia) doby úpadku a vzostupu podľa toho, ako bol ktorý vládca tejto náuke naklonený. Keď sa mu pozdávala, pozval veľhlasných učiteľov do svojej krajiny a buddhismus prekvital. Keď sa mu nepozdával, tak pre zmenu buddhistov prenasledoval.

Prvá vlna šírenia buddhismu v Tibete prichádza s pozvaním Veľacetného učiteľa = Guru Rimpočeho alias Padmasambhavu (v preklade Z lotusu zrodený) vo 8. storočí. On zakladá tzv. Starú školu = Nigmapa, prezývanú podľa pokrývky hlavy mníchov tiež Škola červených čapíc.

Guru Rimpoče alias Padmasambhava – poznáte ho podľa vypúlených očí, fúzikov, trojzubcu v ľavej ruke a dordže v pravej. Táto obrovská socha je v Bhutáne.

Sto rokov sa buddhismu darí. S ďalším kráľom, ktorý ale vyznáva bönismus, prichádza zákonite úpadok buddhismu.

Druhá vlna sa zvíha o ďalších dvesto rokov. Veľmi nadnesene a zjednodušene povedané, keď lámovia uznali, že ich smerovanie, filozofia a metódy sú lepšou cestou k osvieteniu, založili svoju školu. Tri najhlavnejšie sú:

Gelugpa – Škola žltých čapíc, pretože mnísi nosia žlté čapice – khapy alebo mitry
Sakaypa – o tej som písala v Deviatej časti, spomeňte si na Sivú zem a Panditu!
Kagjüpa – o tej inokedy.

Pre milovníkov tabuliek:

Cesta/Voz                                                    Škola/Sekta

Hinajána   –> Theraváda
Mahájána –> Tantrajána – Stará škola – Nigmapa – Červené čapice
                                            – Nová škola – Gelugpa – Žlté čapice
                                                                      Sakyapa
                                                                      Kagjupa

O pančenlámoch…

Kláštor Tašilhunpo je jedna z najdôležitejších inštitúcií sekty Gelugpa. (Ha! Už viete, že sú to podľa pokrývky hlavy Žlté čapice). Ale prečo je tak významný? Pretože ho založil prvý dalajláma a je zároveň sídlom pančenlámov!

Pančenláma je niečo ako hodnosť. Je to po dalajlámovi najvyšší náboženský titul – druhý najvyššie postavený láma v Tibete. Pančenláma napríklad asistuje pri procese vyberania, či lepšie povedané rozpoznávania reinkarnácie dalajlámu a vice versa, dalajláma rozpoznáva reinkarnáciu pančenlámu.

Poviem vám príbeh posledných dvoch pančenlámov.
Desiaty pančenláma v dobe, keď bol poslaný do kláštora Tašilhunpo, už bol čínskym režimom takpovediac prereformovaný. Ale potom, čo žil niekoľko rokov s mníchmi, stal sa ich najväčším obrancom, zástancom práv všetkých Tibeťanov, za čo si od režimu vyslúžil 14 rokov väzenia. Ani potom sa ale svojich názorov nevzdal a sú konšpiračné teórie, že bol čínskou vládou v jeho 51 rokoch otrávený.

Skutočný jedenásty pančenláma to tiež nemal rozohrané dobre. Čínska vláda nič nenechala náhode a krátko po jeho identifikovaní dalajlámom v r. 1995, ho vo veku šiestich rokov násilne premiestnila na neznáme miesto. Nie je jasné, či je stále nažive. Čínska vláda sama stanovila nového, prokomunistického pančenlámu.

Všetci si s obavami uvedomujeme, že práve tento „komančeláma“ bude voliť ďalšieho „dalajlámu“. Možno aj preto sa rozhodola Jeho Svätosť 14. dalajláma radšej nereinkarnovať. Alebo to zvládne mimo územie Číny. A možno to bude žena, ako sa potutelne u tohto svojho výroku usmieval.

J.S. 14. dalajláma s Rudom pri návšteve Bratislavy v r. 2009

Kláštor Tašilhunpo je jeden z mála kláštorov, ktorý prežil Kultúrnu revolúciu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Udáva sa, že pred besnením Červených gárd sa zo 6000 kláštorov uchránilo iba 13! I tento kláštor, jeden z najväčších v celom Tibete, bol z dvoch tretín zničený, posvätné relikvie hodené do rieky, sochám usekané hlavy a končatiny, posvätné texty spálené, mnísi zabití…

Pamätám si Tašilhunpo spred štyroch rokov ako kláštor zaplavený ľuďmi. Už cestu k nemu lemovali stánky a Tibeťania predávajúci korálky, mály, modlitebné mlynčeky, maslo do lampičiek, vonné tyčinky. Na rozľahlom vstupnom nádvorí kláštora mali stánky aj mnísi a v nich predávali amulety so schovanými modlitbami alebo náramky, ktoré sami plietli a odriekali pri tom mantry pre šťastie a blahobyt. Dnes je tu ľudoprázdno. Žiadni mnísi, žiadni tibetskí trhovníci, žiadni veriaci roztáčajúci modlitebné mylnčeky. Čo sa stalo?

Stretávame akurát turistov a väčšiu skupinu mníchov, ktorí sú tu evidentne tiež na exkurzii, pretože majú so sebou sprievodcu a prezerajú si kláštorné svätyne rovnako zaujato ako my.

Prepletáme sa vyzametanými uličkami bielych budov s ťažkými drevenými dverami majúcimi na prahu ochrannú svastiku. Táto „biela štvrť“ slúži ako obydlie pre takmer tisícovku mníchov.

Uličky obytnej časti kláštora Tashilhunpo

Vystúpame kamennou dlažbou k „červenej štvrti“ slúžiacej náboženským účelom. V rozdielne veľkých chrámových budovách sú popri stovkách sôch buddhov, bóddhisattvov a rozhnevaných ochranných božstiev i hrobky všetkých bývalých pančenlámov, okrem toho druhého v poradí.

Dostávame sa až k svätyni s najväčšou sochou sediaceho buddhu budúcnosti – Maitreyi alias Jampy. Má 26 metrov a každý jeho prst meria meter. Je pozlátená 300 kg zlata. Má na hlave korunu zdobenú drahými kameňmi, jeho oči sú napoly privreté a na perách má úsmev Mony Lisy. Červené steny svätyne zdobia maľby tisícovky buddhov.

Mnoho svätýň je ale dnes zavretých. Zhromažďovacia hala, kde sme pred štyrmi rokmi boli hypnotizovaní práve prebiehajúcim rituálom, ktorého sa účastnila asi stovka mníchov, je prázdna. Masívny trón uprostred je trónom pančenlámu. Dnes je tu len jeho poskladaný žltý odev.

Svätyňa Kelsang ukrýva hrobky piateho až deviateho pančenlámy.

Zatvára sa

Z diaľky sa ozýva zvuk bubnov a dunčenov – obrovitánskych píšťal, či lepšie povedané trúbiek majúcich niekoľko metrov. Mierime za hudbou za hradby kláštora. Začína náboženský festival. Tak tu sú všetci!

Okolo plochy s červeným kobercom je plno. Z jednej strany sedia, predpokladám podľa výzoru, náboženskí hodnostári, vpravo sú mnísi s bubnami, bubienkami, píšťalami a dunčenmi, vľavo na stoličkách asi nejakí hostia a dozadu sa tiahne masa ľudí, posedávajúcich na dekách, so sebou termosky, jedlo… Vyzerá to na dlhodobý pobyt.

Rýchle prebehneme po červenom koberci popred hodnostárov k hosťom a tance začínajú.

Mnísi natiahnutí do červených oblečkov s namaľovanými kosťami a s maskami pripomínajúcimi lebky, začínajú svoj očistný tanec. Medzi nimi občas urobí nejakú srandičku muž v maske s roztrapatenými vlasmi. Je to taký festivalový šašo.

Viac o význame čamových tancov sa môžete dočítať v mojom článku tu.

Vyžobrala som u Phubu 20 minút na tento pre mňa fascinujúci zážitok, ale tie práve ubehli. Odchádzame z kláštora niekto poškuľujúc po obchodíkoch so suvenýrmi a niekto po domorodcoch. 

Máme pred sebou cca 90 km do mesta Gyance.

Gyance bolo križovatkou obchodných ciest medzi Indiou a Tibetom a tretím najväčším mestom Tibetu. V dnešnej konzumnej dobe stráca na veľkosti i na dôležitosti pred čínskymi veľkomestami.

Unikátom je stále stúpa Kumbum v areáli kláštora Pelkor Chöde. V preklade Kumbum znamená „stotisíc obrazov“. Je to vlastne obrovská stupňovitá šesť poschodová stavba zakončená zlatou kónickou korunou. Predstavuje trojrozmernú mandalu a vo svojich komôrkach schováva sochy a fresky božstiev. Stotisíc ich ale nie je.

Čorten Kumbum v Gyantse

Trojrozmerná učebnica cesty k osvieteniu. Každé božstvo má svoj aspekt, ktorý nás učí, ako byť dobrým človekom. Zaujíma ma, aký význam má táto mudra (gesto rúk): 

Mudra, ktorej význam musím ešte doštudovať

Počujeme ženský spev. Nakláňame sa cez múry stúpy a pod nami skupina asi desiatich Tibeťaniek udiera synchrónne v rytme pesničky do podlahy s palicami zakončenými plochým kameňom. Rekonštrukcia betónovej podlahy v priamom prenose.

Z poschodia Kumbumu máme výhľad na mesto i na dzong – pevnosť týčiacu sa na náprotivnom kopci.

Gyantse dzong

Prechádzame štvrťou, ktorá zostala zo strarého mesta a táto ulička je tá najkrajšia, čo sme v Tibete videli. Tradične biele nahodené domy s čiernym rámovaním okien, dvere zdobené viazanými farebnými uzlami a strechy lungtami. Pred domami uviazané dzo (krížence kravy a yaka). Ale nevidíme žiadnych domácich. Je tu pusto. Možno sú na poliach. Alebo na festivale v Šigatce.

Gjance – staré mesto

Čaká nás ešte 230 km do Lhasy a po ceste je toľko miest, ktoré by som chcela vidieť, ale nemáme šancu ich stihnúť:

– Kláštor Shalung ešte pred Gyance, kde sa mnísi učili (možno tajne ešte učia) umeniu lietať.

– Kedysi slávny kláštor Ralung, kde teraz žije iba pár mníchov a odkiaľ odišiel láma Ngawang Namgyel a ochranné božstvo v podobe havrana ho doviedlo až do Bhutánu.

Stíhame akurát jednu krátku „cikpauzu“ (angl. pee pee stop) s „kochačkou“ na horu Nojin Kangtsang (7191 m)

Nojin Kangtsang (7191 m)

 a druhú na parkovisku odkiaľ je nádherný výhľad na bezprostredne blízky ľadovec Kharola (5560m) spúšťajúci sa z tej istej hory.

Ľadovec Kharola (5560m)

Len čo zastavíme na onom parkovisku, hneď je u nás nejaký ušmudlaný zriadenec a vedie ma do rovnako ušmudlanej úradovne, kde za tento výhľad zaplatíme Číňanom 110 juanov na osobu (opakujem, že 1 juan je 3,3 Kč). Keby aspoň tie posrané diery, ktoré volajú toalety, nesmrdeli až po ľadovec! Phubu vraví, že sa tento poplatok platí, aj keby sme na parkovisku nezastavili. Chytili by nás pri kontrolnej búdke vyššie a ukazuje mi kamery na stožiaroch.

Do ďalšieho plateného výhľadu za 180 juanov pod sedlom Kamba la (4700m) prídeme už po západe slnka, takže tu nie je nikto, kto by nás skasíroval. Ale bohužial nemáme ani ten výhľad, ktorý mám v pamäti spred štyroch rokov, ako jeden z najkrajších, čo som kedy videla: za tyrkysovými vodami Škorpiónieho jazera – Yamdrok tso, jedného zo štyroch najposvätnejších jazier Tibetu, vyrastá masívna biela silueta hory Nojim Kangtsang.

Yamdrok tso – Výhľad po západe slnka (2018)

Yamdrok tso – Výhľad pre bohov (2014)

Keď sa pozriete na mapu, tak jazero Yamdrok vyzerá naozaj ako škorpión. Viaže sa k nemu legenda, že keď jeho vody vyschnú, zanikne Tibet. Číňania tu postavili vodnú elektráreň a jedno rameno už začalo vysychať.

Spúšťame sa tmou zo sedla do údolia a za ďalšie dve hodiny prichádzame do Lhasy. Víta nás blikajúcimi svetlami reklám a policajných staníc, nasvietenými ulicami, bilbordami, betónovými výškovými budovami a heslami v čínštine. Je mi smutno. Civilizáciu nezastavíme, to mi je jasné, ale deštrukciu by sme mohli.

Lhasa – Zakázané mesto, Mesto bohov, náboženské srdce Tibetu je nenávratne preč. Je pochovaná pod tými farebnými, odporne blikajúcimi svetielkami Made in China.

Do hotela nás autá vezú tmavými úzkymi blatistými uličkami vyhýbajúc sa nespočetným dieram. Je asi okolo jedenástej v noci a po ubytovaní sa v slušnom hoteli, ktorý má síce v názve International, ale nikto nehovorí iným jazykom než tibetsky a čínsky, sa pokúšame nájsť ešte nejaké otvorené stravovacie zariadenie. Našťastie hneď za rohom hotela je jedna malinká jedálnička, kde sú muž so ženou ešte ochotní nám navariť. A netrvá to ani dlho. O všetky dobroty, ktoré sme vybrali zase podľa obrázkov spolu s Phubom, sa podelíme.

Takto si v kľude hodujeme u dvoch spojených stolíkov vo výške kolien, keď vojde do tej malinkej jedálne chlap v čiernom kabáte s čiernou čiapkou so šiltom na hlave a červenou páskou okolo ramena. Kývne hlavou, usmeje sa, niečo prehodí a zas odchádza. To je ako zo zlého filmu, resp. to je ako z filmu Báječná léta pod psa.