Časť deviata – od Manasarovaru do Šigace

11.9.2018

Ráno sa Bruno (áno, ten Bruno Baumann) s vážnou tvárou sťažuje Alešovi, že sa s nami v spoločnej nocľahárni vôbec nevyspal, pretože máme medzi sebou majstra sveta v chrápaní. Tým si perfektne nabehol na môj zámer, dať mu nejaký darček. Zvieram ho v hrsti a s úsmevom anjelika mu ho podávam do dlane. Sú to štuple do uší. 

Vďaka perfektnému zázemiu Rakušanov, ktorí si vozia vlastné kuchyňské vybavenie a dokonca i vlastných kuchárov z Nepálu, máme na raňajky toust s volským okom. Každý iba jeden, ale predsa už je to len zmena oproti sáčkovým rezancom.

Rudov povel znel jasne: „Nasedat! Jedeme!“ Vyšli (pre Čechov „vyjeli„) sme autami z brány ubytovne do priestoru kláštora, ktorý sa zásadne rekonštruuje a stavajú sa úplne nové budovy a po 20 metroch stojíme.

Ruda si vystúpi a niekam zmizne. Za ním pomaly miznú z oboch áut i ostatní. Sedím na sedadle v treťom rade a vyliezť von pre mňa znamená, že musia vystúpiť všetci ostatní a potom mi niekto musí odklopiť sedačku predo mnou. A toto sa mi deje/nedeje celý výlet. Kým vystúpim, všetci sa roztratili niekde po kláštornom komplexe – stavenisku.

Stojím pri auta a hľadím na Kailáš, ktorý si oči zahaľuje jemnými pruhmi mrakov ako orientálna tanečnica. Je čas sa rozlúčiť. Uvidíme sa ešte niekedy?

Bavím sa so sprievodcom a šoférmi, že nás čaká naozaj veľmi dlhá cesta a nemali by sme sa zbytočne zdržiavať. Dochádzanie za tmy nie je vraj dovolené. Hm, dobré vedieť, keď ešte ani raz sme nedorazili do nocľažiska pred zotmením. (No dobre, včera to bolo pri západe.)

Phubu pokračuje v monológu, že takéto cestovanie s turistami ešte nezažil. Príliš veľké vzdialenosti, príliš neskoré príchody, príliš veľa plánov a príliš málo času. Vidím to rovnako. Tiež mám rada pomalé nasávanie atmosféry, dlhé kochanie sa výhľadmi sediac na kopci a nie len v aute, splývanie s kakofóniou zvukov pri rituáloch v kláštoroch, prechádzanie sa po brehu jazera bez nutnosti čumieť furt na hodinky. Mať tak viac času… Na všetko, nie len na tento výlet. Mať čas proste len byť. 

Dnešné skóre: vzdialenosť 500 km, doba jazdy: 10 hodín, počet fotiek: 3. Do mesta Saga sme dorazili ako inak – v noci. Je polnoc a ostatní vyrážajú násjť nejakú otvorenú reštauráciu, kde by sa mohli ešte navečerať. Ja túžim iba po záchode na izbe, teplej sprche a mäkkej posteli. Nedostáva sa mi v tomto neútulnom, ale vraj najlepšom hoteli v meste, ani jedného, tak proste zaspávam s pocitom, ako sa ja vlastne mám doma dobre a s otázkou prečo sa teda vôbec trepem tak ďaleko, aby som na to prišla. Odpoveď: Pretože „všade dobre, doma …. nuda!“

Oprava, aby som sa nerúhala: „Všade dobre, doma najlepšie, ale je potreba tam všade ísť, aby som si to povrdila.“

12.9.2018

Neraňajkujeme. Tak skoro sa raňajky v hoteloch nepodávajú. Veď sa niekedy niekde po ceste najeme. Po 300 km a pár hodinách jazdy zídeme z hlavnej cesty k horúcim kúpeľom. Ten náš výlet sa môže týmto počinom zdať ako rekreačný pobyt, ale ja ten pocit akosi nemám. Väčšina z nás vyhodnotí, že sme dosť čistí a dosť hladní a ostávame v hale kúpeľného domu, kde si užívame konverzácie a jedla. Ó, aké prízemné… Ale priority sú priority. Radšej špinaví než hladní. Smrad je kolektívny.

Ďalšie kilometre nás vedú krajinou zelenejšou, než sme vídali doteraz. Je to krajina farmárov a jačmeňa, z ktorého sa vyrába národný pokrm –campa. Nepredstavujte si ale nejakú hodobóžovú pochúťku. Je to pražená jačmenná múka zmiešaná s vodou alebo čajom, v lepšom prípade yačím maslom. Pre mnohých Tibeťanov je často jediným pokrmom. Miestni si ju formujú rukami do guličiek a je ponúkaná v rôznych tvaroch i na oltáre ako obetina bohom.

Štandardný biely náter domov vystriedal sivý s jedným červeným a jedným bielym vertikálnym pruhom. Táto trikolóra predstavuje trojicu boddhisatvov (Rigsum Gompo). Sme v regióne Sakya – Sivej zeme.

Sivé fasády s bielym a červeným pruhom sú typickým znakom oblasti Sakya

Sakyapa – je duchovná buddhistická škola založená rodinou Khon a funkcia opáta sa v nej, narozdiel od iných škôl, dedila z otcov na synov.

Čo je veľmi zaujímavé, že v dobe (v 13.st.) keď Mongoli ohrozovali Tibet, odišiel vtedajší veľavážený opát, známy ako Sakya Pandita, do Mongolska za samotným princom Godanom a začal ho učiť buddhistickej náuke, nenásiliu a rešpektu voči ľudskému životu. Princ Godan ohromený Panditovými vedomosťami a i tým, že ho vyliečil z vážnej nemoci, daroval mu titul Vicekráľ Tibetu.

Po smrti Panditu prevzal moc v Sakya jeho synovec Phangpa a ten sa stal blízkym poradcom samotného Kublai chána. Ten Phangpovi udelil najvyšší náboženský titul v Mongolskom impériu – Preceptor.
Len tak na margo, Phangpa sa stretol i s Marcom Polom.

No, ale ako to už na svete býva a bohužiaľ i v buddhistických kruhoch, prevládla závisť a rivalita a sláva Sakaypy bola pokorená sektou Kagyupa (o sektách neskôr, nech v tom máte tiež jasno ;)).

Kláštor Sakya

Vchádzame cez vysokú vežu na rozľahlé nádvorie do jedného z najväčších tibetských kláštorov (založ. v r. 1268). Kedysi pozorné oči mierili zo strážnych veží v rohoch kláštora do údolia rieky Trum ču. Teraz nás všade okrem očí ochranných božstiev sledujú i oči bezpečtnostných kamier.

Strážne veže

Všadeprítomné kamery

Strop hlavnej zhromažďovacej miestnosti držia masívne drevené piliere. Jeden z nich je vraj darom od samotného Kublai chána. Ďalším darom je veľká biela mušľa, ktorá vraj bola domovom Buddhu v niektorej predchádzajúcej inkarnácii, keď ešte žil ako skromný morský mäkkýš (kořýš). Táto legenda mi vyvolala úsmev na tvári. Aké oslobodzujúce zistenie, že i sám veľký Prebudený bol kedysi iba mäkkýš.

Poklady v podobe relikvií bývalých opátov kláštora sú ukryté i v sochách buddhov lemujúcich čelnú stenu. Ústredná socha Buddhu Šakjamuniho chráni relikvie a šaty Sakya Pandity. (Samozrejme, že sa nemôže fotiť.)

Za líniou sôch buddhov a boddhisattvov je asi najcennejší poklad kláštora. Knižnica siahajúca od zeme po strop je údajne najväčšia v Tibete.

Kláštorná kuchyňa je na čierno vymaľovaná miestnosť so strednou časťou vyvýšenou asi o jeden a pol metra, kde stoja obrovské hrnce. Steny zdobia reliéfované farebné svastiky.

Svastika v kláštornej kuchyni

Svastika v kláštornej kuchyni

Dostaneme sa za príplatok aj do mini múzea, kde sú ale popisky iba v tibetštine a v čínštine. Viac som nadšená, že dostávame rozchod a ja sa môžem túlať uličkami kláštora a potom drevenými prudkými schodmi vyliezť až na strechu.

Osvietený

Intuícia a zvedavosť ma zavedú do jednej miestnosti. Svetlo vrhajú iba maslové lampičky. Čierny podklad stien je pokreslený výjavmi ako z pekla. Zvery trhajúce ľudí na kusy, démoni s krvavými očami, zbesnené kone, ľudské vnútornosti. Sú tu masky kostlivcov… a v zadnej miestnosti…

Tibetské peklo

…skupina mladých mníchov, ktorí sa potutelne smejú. A Ruda s Martinom.

Kam nás schody dovedú?

Do veľkomesta Šigace sa po ďalších 150 kilometroch dostávame až v noci. Ale pozoooor: v čistom hoteli máme splachovací záchod, teplú sprchu a zajtra raňajky formou bufetu.

Ruda nás dnes večer opúšťa. Musí letieť späť do ČR splniť si povinnosti majiteľa CK a zúčastniť sa s ostatnými sprievodcami kurzu prvej pomoci. Preberám teda čiastočne rolu prekladača angličtiny a vykladača buddhismu. Niežeby som bola nejaký expert v oboch triedach, len som jednooký medzi slepými :))). Kamaráti súputníci sa za toto prirovnanie neurazia, že?