Časť ôsma – Od Kailášu k Manasarovaru

10.9.2018

Slnečné ráno a pohoda. Dokonca si doprajeme i raňajky. Len Štepánovi je mizerne a je slabý ako mucha. Nebráni sa preto spolu s doktorkou Janou využiť dostupný luxus, koňa vymeniť za auto a posledný úsek kory sa odviezť. Hneď to využijeme i ostatní a hodíme do auta veľké batohy – nosiči a koniari majú platené voľno. Dôstojne koru dokončíme po svojich.

Opúšťame Zutul-puk

V nedávnych rokoch bola natiahnutá cesta až sem, do kláštora Zutul-puk. Číňania sa snažia urobiť z Kailášu turistickú atrakciu s rôznymi vymoženosťami. Hrozím sa toho, že postavia do Drölma la lanovku. To by bolo kúzlo posvätnej púte navždy stratené.

Pohľad späť

Dnes máme pred sebou iba 14 km a to skoro po rovine, údolím rieky Dzong – ču. Zo 4820m zostúpime o dvesto výškových metrov.

Východnú – kryštálovú stenu Kailášu z tejto strany nie je vidieť, je schovaný za nesmelo sa zelenajúcimi kopcami. Postrádam pohľad na jeho belostnú pyramídu. Postrádam pocit blízkosti obra, nedosažiteľného, tajomného, ale pritom tak objímajúceho svojou aurou duchovna, ktorú mu dodávajú hlavne veriaci. Buddhisti, hinduisti i tí ostatní, ktorí sa neradia medzi nich, ale aspoň veria v niečo viac, ako je „evidence based world“ – svet založený na dôkazoch.

Volím vlastné tempo, volím si byť zase osamote a prechádzam si v mysli celú púť znovu. A to nielen obrazmi, ale hlavne pocitmi. Hľadám symboliku, paralelu, poučenie… Čo mi táto púť dala? Alebo naopak, čo vzala?

(Nasleduje pasáž hovoru samej so sebou, ktorú môžete preskočiť, ak nie ste zrovna zvedaví, čo sa mi víri hlavou pri dlhom pochode, ktorý je pre mňa najlepšou formou meditácie. Za textom písaným kurzívou pokračuje popis cesty).

Deň prvý…

…Čakám, či sa nájde pre náš batoh nosič. Zase na niečo a na niekoho čakám. Och, ako čakanie neznášam. Trpezlivosť nie je mojou silnou stránkou. Po malom vydieraní, ktoré neznášam ešte viac ako čakanie, volíme s Martinom, že si pomôžeme sami. Nenaložili sme si veľa iba z tvrdohlavosti? Nebolo to zbytočné? Na druhú stranu nemám rada ani pocit odkázanosti na cudziu pomoc, naviac pod nátlakom. Vždy sa radšej snažím pomôcť si sama. Celý živost si vravím, že všetko zvládnem, že to zvládnem sama a že to zvládnem sama najlepšie… Ale nie je to zbytočné? Viem vôbec, kedy je správny čas poprosiť o pomoc, pretože to už naozaj nezvládam? Asi neviem…

A aj keď ma ten batoh brutálne ťaží, som tak nejak masochisticky rada, že si ho môžem niesť. Je môj a nikto by za mňa nemal niesť moje bremeno. Teda Martin by mohol, sú tam aj jeho veci…

Prichádzam do kempu tak strašne unavená, že sa neviem donútiť ísť ešte tam, kam som v duchu opakovane snívala dôjsť. Vidieť na vlastné oči to, čo som vídala doteraz iba na fotke v Rudovej knihe. Dve lane, medzi nimi kolo dharmy a na pozadí mýtická hora Kailáš. Nevládzem proste dôjsť do Dira-puk, toho kláštora, zo strechy ktorého je tá fotka vyfotená. Neviem sa zdvihnúť a ísť ani naproti Kailášu a ostať v jeho blízkosti sama. Sama so sebou…Nemám síl už ani poprosiť, nech mám viac síl.

Musím sa zmieriť (nielen pre tentokrát), že občas proste telo povie „DOSŤ“ a je mu jedno, čo som mala v pláne a čo som od neho očakávala, že zvládne. Chce teraz proste spať. Hm, aká paralela so stavom, ktorý sa mi dial doma, predtým, než som dala výpoveď. Telo sa už rútilo a ja som od neho stále niečo chcela. To, že iní zvládajú toho viac než ja, neznamená, že to musím zvládať tiež. A je to v poriadku.

Deň druhý…

Život, smrť, bardo, znovuzrodenie… V jeden jediný deň, keď si môžem prehrať celý život. Kde je ten pocit osvietenia? Zadosťučinenia, poznania? Prešla som takmer celý kruh a nie je z toho ponaučenie? Ako to, že sa nedostavili pocity blaženosti, aké som zažívala v horách predtým? Aspoň tam, v sedle? Veď toto je TO miesto, stred zeme, os vesmíru, miesto pre životné vhľady. Som si na smiech. Hľadať niekde inde než v sebe, je predsa ilúzia…To miesto je vo mne. Bola blbosť myslieť si, že niekto iný, „skúsenejší“ ma tam dovedie. Ja som si najlepší vodca, i keď často zbabelý. Len ja viem, kam ísť, kedy, s kým ale hlavne ako. Ísť tam, kam velí srdce a nie rozum, ísť vtedy, keď už všetko vo mne kričí, že nejde zostávať, ísť sama a po-ma-ly.

Posvätnú púť si musím prejsť sama a svojim tempom, len tak nájdem to, čo hľadám, len tak sa dostanem tam, kam potrebujem. Posvätnú koru si musí prejsť proste každý sám.

Len neprehrať to ponaučenie z každého konania. Kráča sa mi ľahko. Už viem…

Koniec samomluvy, za obrázkom pokračujem v popise cesty. I keď…

I na poslednom úseku kory stretávame prostrujúcich pútnikov. V jednom mieste pri mohylkách postavených z malých kameňov obviazaných katagmi nechávajú pútnici časti oblečenia, obuv či šlapky, ktoré im chránili ruky pri prostrácii.

Gurla Mandata (7694m) sa týči v diaľke pred nami ako dôstojná náhrada za výhľad na Kailáš. Len tie solárne panely a všadeprítomné elektrické drôty rušia takmer ľudoprázdu rozľahlú krajinu.

Gurla Mandata

Za poslednou zákrutou sa začínajú objavovať budovy Darčenu. Prechádzame okolo skupinky Tibeťanov. Zdravíme ich „Tashidelek“ a oni nám s úsmevom odzdravia. Babička s deduškom sa držia za ruky zvierajúc v nich málu. Krása. Nech je požehnané…

Púť končíme v Darčene

Našu skupinku ovládne po príchode do Darčenu eufória z vykonanej púte a toho, že sme to všetci do jedného zvládli. Objatí a úsmevov nie je nikdy dosť. Spoločný obed chutí o to lepšie.

Aby náhodou nezavládlo ničnerobenie, sadáme zase do áut a naši milí šoféri nás vezú 33 km k ďalšiemu nádhernému miestu- kláštoru Chiu (Čiu) týčiacemu sa nad jazerom Manasarovar. Hlavná kaplička kláštora ukrýva jaskyňu, kde meditoval a údajne i zomrel Guru Rimpoče. Ale takých miest, o ktorých sa to tvrdí, je viac.

Chiu monastery

Chiu monastery

Manasarovar z Chiu monatery

Každopádne toto miesto sa stáva pre mňa jedným z najkrajších. Neviem, či je to tou tmavomodrou hladinou posvätného jazera Manasarovar, alebo tým malinkým kláštorom, kam sa nevojdú davy turistov, či masívnou stenou mani plnou mantier na kopci naproti kláštora.

Asi je to tým pokojom, ktorý vo mne zavládne, keď si nájdem osamotené miesto za stenou mani, ďalej od všetkých. Je tu pár kamenných mohyliek a lebka yaka, ktorej rohy sú obviazané lesklým žltým khatkom.

Sadnem si do vadžrasány pred lebku, akoby to bol oltár. Keď od nej zdvihnem oči, rovno predo mnou sa v diaľke týči hora. Vyššia a belostnejšia ako ostatné. Iná ako ostatné. Hora, ktorú som obišla, aby som sa niečo dozvedela. Kailáš. Zopnem ruky… čisté myšlienky, čisté slová, čisté činy…

Neďaleko kláštora Čiu sú horúce pramene a súputníci volia zaslúžený relax pre unavené kosti v drevených kadiach s liečivou vodou. Ja volím relax pre dušu, ktorá ma ťahá k Manasarovaru. A tak ich všetkých zanechávam pri malinkej ošarpanej budove, ktorú by ste ani náhodou neoznačili za kúpele a vykročím po ceste rovno za nosom.

Prechádzam mestom duchov. Prázdne bezfarebné budovy v tvare kociek a kvádrov. Žiadne kvety, tráva, stromy, nič. Vietor zdvíha prach. Nikde nikto. Rýchlo preč. Už dovidím na jazero. Dvaja Indovia si pri ňom čistia zuby. Miniem ich s pozdravom. O chvíľu odídu a ja zostávam na trávnatom brehu sama.

Predo mnou je niekoľko stoviek kilometrov štvorcových vodnej plochy (údaje sa veľmi líšia; od 380, cez 410 až po 520 km2) vo výške cca 4560m (tento údaj sa tiež líši v závislosti od zdroja), ktorá činí z Manasarovaru jedno z najvyššie položených jazier na svete (v tom sa ale zdroje zhodujú). Vedie okolo neho 85km dlhá kora, ktorá trvá pešo štyri dni. (Autom po nespevnenej ceste iba tri hodiny.) Túto koru v tomto živote asi vynechám.

Názov jazera v tibetštine je Mapham Yum-tso. Tso znamená jazero. Mapham Yum – neporaziteľné, tyrkysové. Prekladá sa i ako Víťazné jazero. Z tisícov posvätných tibetských jazier to najposvätnejšie.

Kráľovnu Mayu tu omývali božské bytosti predtým, než uvidela bežať bieleho slona z hory Kailáš a počala Buddhu.

Dúšok vody z jazera odstraňuje všetky hriechy tisícich životov. (Toto som, pravdupovediac, zbabelo nevyskúšala. Asi ma moje hriechy bavia.)

V sanskrite znamená manas myseľ a sarovar jazero. Tvorca všetkého – Brahma – najskôr stvoril jazero vo svojej mysli a potom ho realizoval na Zemi.

Nechám si znieť jeho sanskritské meno v hlave… Cítim sa tak maličká pri jeho tmavomodrej ploche obkolesenej hradbou hnedastých a šedých hôr a pritom tak bezpečne, keď pomaly vojdem bosými nohami po piesčitom dne do jeho neočakávane teplej náruče. Mám na sebe „pérovku“ a lýtka mi omýva voda jazera, ktoré je skoro vo výške Matterhornu. Za chrbtom mi dýcha jeho zemitý protiklad – Kailáš. Vánok mi strapatí už niekoľko dní nečesané a neumyté vlasy. A mňa zase napadajú slová piesne…

„Zem moje kosti
voda moja krv
vzduch môj dych
a oheň v mojom srdci…“

Toto je čas, na ktorý som čakala. Toto je pocit, na ktorý som čakala. Až budem cítiť všetky štyri elementy v sebe. Aspoň na chvíľu. Na tak krátku chvíľu, aby som sa mohla dotknúť svojho živla a šeptom mu povedať:

„Ko au te awa
ko te awa ko au“

A viem, že táto chvíľa nepotrvá navždy, že tento obraz sa zmení doslova okamihom, že tento pocit nahradí iný a potom ďalší…

„Co se děje teď, už se nikdy nestane…“ (Jarek Nohavica)

„Do you remember at every moment that you are dying and everyone and everything else is, so you treat all beings at all times with compation?
Has your understanding of death and impermanence become so keen and so urgent that you are devoting every second to the pursuit of enlightment?
If answer is „yes“ to both, then you have really understood impermanence.“

Sogyal Rinpoche (Tibetan book of living and dying)

„Pamätáš každý moment na to, že zomieraš a i všetci a všetko zomiera, takže sa chováš ku všetkým bytostiam vždy so súcitom?
Stala sa smrť a pominuteľnosť tak naliehavou a nutnou, že venuješ každú sekundu snahe o dosiahnutie osvietenia?
Ak je odpoveď „áno“ na oboje, potom si naozaj pochopil pominuteľnosť.“

Sogyal Rinpoche (Tibetská kniha života a smrti)

Musím sa už vrátiť. Ale aspoň na chvíľu som si spravila niečo po svojom.

V doprovode Martina, ktorý si tiež zmyl hriechy v jazere aspoň z nôh, prechádzame cez mesto duchov a ďalej po ceste až k budove kúpeľov odkiaľ sa súkajú vláčni, umytí a skoro uvarení kamaráti. Sadáme opäť do áut a necháme sa unášať scenériou, ktorú nám servíruje Manasarovar naľavo, Gurla Mandata pred nami, jazero Rakshas Tal napravo a Kailáš za nami.

Gurla Mandata pred nami

Manasarovar na ľavoboku

Rakshas Tal a v pozadí Gurla Mandata na pravoboku

Kailáš za nami

Rakshas Tal (Rakšas, Raksa) znamená Jazero démona. Stvoril ho a sídli v ňom desaťhlavý Ravana z hiduistických mýtov, preto sa nazýva tiež Ravana Tal. Jeho vody sú slané a prekliate. Nič živé v ňom vraj nežije a jediný dúšok vám môže privodiť chorobu, či smrť. Jeho vody sú vetrom rozbúrené do vĺn, kým hladina Manasarovaru je v ten istý okamih pokojná. 

Rakšastal – zlé dvojča Manasarovaru

Okrúhly tvar jazera Manasarovar evokuje a prisudzuje mu atribúty slnka, kým temný Rakšastal je svojím polkruhovitým tvarom mesačným protikadom.

K našej otvorenej skupinovej rozprave o tom, či je, alebo nie je Rakšastal spojený kanálom s Manasarovarom: všetky zdroje z netu uvádzajú, že sú spojené pomocou Ganga ču, ktorej časť sme videli hneď pred budovou kúpeľov. Keď hladina Manasarovaru stúpne, tak jeho sladká voda pretečie cez Ganga ču do slaného Rakšastalu. Opačne to nie je možné, pretože Manasarovar je (v závislosti od zdroja) o 15 až 80 m vyššie ako Rakšastal. (Tým 15 metrom by som verila viac). Za posledných 30 rokov ale hladina nestúpla natoľko, aby vody Manasarovaru pretiekli do Rakšastalu, čo je podľa legendy zlé znamenie pre tibetský ľud.

Ganga ču pod kláštorom Čiu pred horúcimi kúpeľnými prameňmi neďaleko Manasarovaru

Z asfaltky schádzame na nespevnenú cestu vedúcu zvlnenou pláňou s riedkou vegetáciou okolo Manasarovaru. Zvedavé divoké kiangy sa bežia pozrieť, akí blázni sa tu v prachu trmácajú hodinu do ďalšieho nocľažiska.

Kiangy

Pohľad od kláštora Trugo pri zapadajúcom slnku, ktoré necháva posledné zlatisté lúče na svastike južnej steny Kailáša vyrastajúceho z tmavých vôd Manasarovaru ale stojí za vytrasené zadky.

Pohľad cez Manasarovar na Kailáš od kláštora Trugo po západe slnka

Vstupujeme na štvorcové nádvorie, kde prízemné budovy okolo sú nocľahárne, kuchyňa s jedálničkou a spoločné toalety (ale tie majú dvere!). Nad hlavami sa nám hrou svetla a oblakov objavia tri zbiehajúce sa ružové pruhy. Čo je toto za znamenie? Neviem, ale je to krásne.

Stretávame sa tu so skupinou, ktorú vedie rakúsky dobrodruh a znalec Tibetu Bruno Baumann. Niektorí z nás s ním strávia príjemný večer u príjemných špagiet. On s nami strávi menej príjemnú noc…

To be continued