Časť piata – Kailáš – najmystickejšia hora

„Na počiatku stvorenia sveta bola hora Méru – stred zeme, axis mundi – os vesmíru, spájajúca zem s nebom (fyzický svet so spirituálnym), sídlo bohov, sediaca uprostred okolitých hôr ako v lotosovom kvete a dotýkajúca sa neba. Pod jej štyrmi stenami zo zlata, kryštálu, rubínu a lapisu lazuli, pramenia štyri veľké rieky dávajúce život krajine, ktorou pretekajú.“

A hora s týmto opisom z hinduistického eposu existuje! Hora osamotene vyčnievajúca nad ostatné, s večnou snehovou pokrývkou, ktorej vrchol je často zahalený oblakmi, hora v tvare pyramídy, ktorej steny sú tvárou k štyrom svetovým stranám a u ktorých pramenia štyri veľké rieky:
Indus na sever,
Jarlung (z ktorej sa stáva Brahmaputra) na východ,
Karnali (prítok Gangy) na juh a
Satledž (Sutlej) na západ.

Hora, ktorej južnú stenu zdobí vertikálna a horizontálna ryha pripomínajúca svastiku – najstarší a najkomplexnejší symbol ľudstva, symbol slnka, kolobehu života a znovuzrodenia, zjednotenia protichodných síl a princípov, symbol štyroch živlov a štyroch svetových strán, symbol šťastia, plodnosti, dlhovekosti a požehnania.

KAILÁŠ, Kailash, Gang alebo Kangri Rimpoče, čo v preklade znamená Vzácny snežný klenot, je horou posvätnou pre štyri náboženstvá.

Pre hinduistov je to sídlo boha Šivu, jeho ženy Parváti a ich syna Ganešu.

Pre bönistov (predbuddhistické náboženstvo Tibetu, ktoré je podľa ich učenia vraj straré 17 tisíc rokov ) je to hora, kde zakladateľ bönismu Šenrab zostúpil z neba.

Pre džinistov (staroindické náboženstvo hlásajúce hlavne ahinsu – nenásilie) je to miesto narodenia a zároveň vstúpenia do nirvány Ršabhu, zakladateľa džinismu.

Pre buddhistov je hora sídlom Demčoka – božstva najvyššej blaženosti a zároveň je to symbol víťazstva buddhismu nad bönismom.

Zásadný „boj“ o to, kto bude prvý na vrchole hory, tu zviedli dvaja veľkí mystici z oboch náboženstiev.

Bönistický mních Naro Bončug osedlal svoj lietajúci bubon, kým meditujúci buddhistický mních a jogín Milarepa sedel stále na úpätí hory. Keď bol Naro Bončug pod vrcholom, zrazu sa Milarepa silou mysle preniesol na svetelnom lúči až na samý vrchol. Tak dokázal, že buddhismus je silnejší než bönismus a stal sa prevládajúcim náboženstvom na tibetskej náhorenej plošine.

Posvätnú púť okolo hory – koru – tu vykonávajú ľudia všetkých vyznaní mierumilovne vedľa seba. Buddhisti a hinduisti po smere hodinových ručičiek, bönisti v protismere.

Kora okolo Kailáša nie je len tak nejaká prechádzka okolo hory. Má hlboký spirituálny význam.

Stúpanie od prvotného bodu – vstupnej brány v tvare čortenu, kde visia na znak pominuteľnosti života zvieracie hlavy a je vo výške okolo 4600 m.n.m, až po miesto, kde sa odohrávajú nebeské pohreby, symbolizuje život na zemi a pohrebisko jeho koniec – smrť.

Tu pod vedením mníchov v meditáciách, rituáloch a cvičeniach prežívajú pútnici imaginárnu smrť, predstavujú si, ako ich mŕtve telo – schránka duše – bude rozsekané na kusy a nakŕmia ním žijúce bytosti (väčšinou supy), čím vykonajú posledný dobrý skutok. Smrť neberú ako koniec, ale ako prostriedok transformácie.

„Skrz túto smrť nevzbudzujem v sebe nič, než milosrdenstvo, lásku a osvietenú myseľ.“

(Bardo Thödol – Tibetská kniha mŕtvych; citácia z filmu Viliama Poltikoviča – V kruhu znovuzrození.)

Púť potom pokračuje najťažšou časťou – výstupom do sedla Drölma La (5630 m.n.m.) a symbolizuje stav po smrti – bardo. Bardo je stav trvajúci 49 dní, kedy sa duša stretáva s krásnymi i hrôzostrašnými výjavmi a hľadá svoju cestu.

„Keď prestaneš dýchať, objaví sa ti prázdna a ako nebesá holá prapodstata bytia akožto nepoškvrnené a číre vedomie. Svetlé, prázdne, bez ohraničenia a bez stredu. Uvedom si to v tú chvíľu a v tom stave zotrvaj. Tak je možné poznaním prvého jasného svetla dosiahnuť oslobodenia. V tom istom okamihu ťa spolu so svetlom múdrosti prenikne aj matné dymové svetlo pekelných svetov. Tieto veci pramenia z prirodzených schopností tvojho vlastného intelektu a neprichádzajú odnikiaľ inokadiaľ. Preto sa ich neboj! Zotrvávaj v stave úplneho nepremýšľania. Tým, že poznáš, že všetky tieto vízie zjavujúce sa ti ako svetlo a božské postavy sú prirodzeným žiarením tvojej vlastnej mysle, splynú ti v jedno a ty sa staneš buddhom.“

(Bardo Thödol – Tibetská kniha mŕtvych; citácia z filmu Viliama Poltikoviča – K kruhu znovuzrození.)

Pred sedlom Drolma la (5630m)

Drölma (alebo tiež Tara), podľa ktorej je najvyššie sedlo kory pomenované, je ženskou variantou boddhisatvy súcitu. Vďaka nej a jej milosrdenstvu sú všetky hriechy pútnikov odpustené a oni môžu začať nový život. Ten je symbolizovaný prudkým zostupom zo sedla popri tyrkysovom Jazere súcitu.

Jazero súcitu

Bizarný skalný útvar na vrchole hrebeňa nad jazerom v tvare sekery symbolizuje pominuteľnosť života a stálu prítomnosť smrti, ktorá je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Posledný úsek cesty končí na jej začiatku. Kruh sa uzaviera. Nastáva znovuzrodenie. Kolobeh života a smrti pokračuje.

Kailáš skrýva i ďalšie tajomstvá, ktoré nedajú spať ani vedcom.

Údaje o výške Kailáša sa rôznia. Od 6638 m až po 6714 m. Ruský vedec Muldašev uvádza údajné tvrdenia tibetských mníchov, v ktorých Kailáš meria 6666 m.n.m.

Od ďalšej megalitickej stavby opradenej legendami – Stonehenge je podľa Muldaševových záznamov Kailáš vzdialený 6666 km. (Podľa Google maps je to ale 6918 km.)

Od Južného pólu je vzdialený 13332 km, čo je 2 x 6666.

Keď povediete po obvode Zemegule spojnicu cez Kailáš a Severný pól, pretne táto spojnica tiež mexický Teotihuacán – najvýznamnejšie náboženské centrum Strednej Ameriky.

Keď prepichnete Zemeguľu od vrcholu Kailáša cez stred Zemegule až na jej náprotivný povrch, skončíte na Veľkonočnom ostrove s jeho záhadnými sochami Moai. Vraj bol kedysi Kailáš severným pólom a Veľkonočný ostrov južným, ale nastala veľká katastrofa a póly sa posunuli o 60°.

Je to všetko náhoda, alebo máme čo dočinenia s bodmi, ktoré vedeli prepojiť a používať ďaleko vyspelejšie civilizácie?

Povráva sa, že bájna Šambala sa ukrýva práve pod Kailashom. Tam sa bytosti dávnej civilizácie uchýlili pred veľkou katastrofou, ktrorá postihla svet a vyosila póly. Tieto bytosti dokázali silou myšlienky a zaklínadlami = mantrami s rôznymi vibráciami ovládať nielen hmotu, ale i čas.

Vstup do Šambaly je vraj chránený siedmimi bránami. Tá prvá vyžaruje žiarenie spôsobujúce, že čím je človek bráne bližšie, tým rýchlejšie mu plynie čas. To vraj dokazuje i pozorovanie doktora Muldaševa, že vlasy a nechty v blízkosti Kailáša rastú niekoľkonásobne rýchlejšie.

Mních, ktorý číta podľa pokynov iba raz za rok v prastarých sanskritských textoch, prezradil Muldaševovi zásadnú vec.

„Celý komplex Kailásu bol postavený podľa princípov mandaly pod názvom Kalačakra. Vraví sa, že Kalačakra je hlavnou mandalou divotvorných síl nazývaných Tantra a hlavnou súčasťou tantrických síl je čas.“

(Ernest Muldašev – „Hľadanie mesta Bohov“)

A okolo tejto hory sa práve chystáme prejsť tú našu púť… Čo nám prinesie? Zanechá i v nás pocit posvätnosti? Pocítime na vlastnej koži (či lepšie povedané duši) mystiku tohoto miesta? Zmení sa náš pohľad na svet? Alebo to bude vyčerpávajúci boj o každý výškový meter a molekuly kyslíku postrádajúci akúkoľvek romantiku? Čo zmanená pre každého z nás táto púť? Prečo ju podstupujeme? Má to vôbec zmysel?