Črepina

Hladina rybníka sa strieborne leskla od mesačného svitu. Stála na brehu a pozerala s úsmevom na to zdanlivo chladné nebeské teleso, ktoré jej zapaľovalo srdce.

Koľko splnov minulo od tej osudnej noci, keď zúfalá vkročila v zime do ľadovej vody a chcela tam zostať? Keď všetko stratilo význam. Keď nemala síl už ani prosiť, aby mala viac síl. Chcela to proste už vzdať. Pred očami jej bežala scéna spred pár rokov…

Neznášala zimu. Veľmi ľahko prechladla. Bývala často chorá. Angína striedala zápaly pľúc. A v tú noc trestala sama seba za to, aká bola nedokonalá. Vo všetkom. Masochisticky sa za mrazivej februárovej noci vyzliekla a vošla do rybníka, na ktorom sa začínala tvoriť ľadová krusta. Ponorila sa do nej až po krk. Drtila ju do morku kostí zima tak, ako ju drtil dovtedy život. Pozrela hore na bezmračné nebo a nad korunami nahých stromov sa jej oči stretli s Lunou. Jej dych sa prehĺbil. Prestala sa triasť. Ako to? Pozerala sa na ňu. Pozerali sa na seba navzájom. Od úst jej stúpala para. Každým nádychom sa v jej tele tvorilo zvláštne teplo. Každým výdychom sa chladu vody odovzdávala viac. Nádych – výdych. Počúvala zvuky svojho dychu, akoby to bol dych niekoho cudzieho. Telo sa uvoľňovalo miesto toho, aby šlo do kŕča. Nerozumela tomu, ale ten pocit bol príjemný.

Nádych – výdych. Niekto dýcha za ňu. Zavrela oči a úplne sa odovzdala tomu pocitu, že je o ňu postarané. Niekto dýcha za ňu, niekto žije za ňu. Ona už nič nemusí. Rozpažila ruky a ľahla si na hladinu. Otvorila oči a pozerala na mesiac. Hovoril s ňou jazykom nemých. „Vezmi si späť svoju silu! Vezmi si späť, čo je tvoje! Nie je na svete nikto, kto by ti mohol vziať tvoju silu, ak ju sama neodovzdáš!“ Nádych – výdych… nádych – výdych…

Rozhodla sa. Náhle ju na celom tele prepadla triaška a musela von. Už tam nechcela zostávať. Tak rýchlo, ako to len skrehnuté údy dovolili, doplávala na breh. Začala tam hopsať, aby sa zahriala. Prišlo jej to zrazu absurdne vtipné. Rozosmiala sa. Drkotala zubami a do toho sa nekontrolovateľne nahlas smiala. Takto ľahko sa všetkého vzdávať! Ona, čo bola za postrach vo všetkých detských pouličných bitkách. To ju rozosmialo ešte viac. Postrach.

Už ani nevedela, či sa klepe zimou alebo smiechom. Navliekla si neohrabane všetky veci, ktoré pohádzala predtým na zem. Pozrela na hviezdne nebo, zopäla ruky. Smiech ustal. Podlomili sa jej kolená. Kľakľa na mokrú zem, sklonila hlavu, ruky stále zaklinené do seba. Telom jej začal triasť usedavý plač. Teplé slzy jej stekali po zmrznutých lícach. Vzlyky nekontrolovala, nechala ich zo seba nahlas odchádzať. Ten revúci hlas už ani nepoznávala. Už to asi ani nebola ona. Bol to niekto zlomený, niekto komu ale bola daná druhá šanca. Niekto, kto bol vďačný, že uvidel, ucítil a pochopil. Je o ňu postarané, niekto dýcha za ňu.

Zo všetkých krajín, ktoré som precestovala, mi učaroval najviac Bhután. Vďaka vlastným skúsenostiam z ciest pomáham ďalším cestovateľom pretaviť ich sny a predstavy o putovaní Krajinou Hrmiaceho Draka  do reality. Prečo a ako sa stal Bhután mojou osudovou krajinou sa môžete dočítať tu
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.