7.9.2018
Zanda – Khyunglung – Darchen
Druhý deň sa zo Zandy presúvame do údolia Khyunglung – mýtického tvora napoly vtáka napoly človeka. Je známejší pod svojím druhým menom Garuda.
Po kamenistej a prašnej ceste sa úzkym kaňonom pozdĺž rieky Sutlej dostávame do otvoreného údolia a do dedinky nomádov. Rozpršalo sa, a tak sa súkame k domácim do domčeku, do malej miestnostky s pieckou uprostred a ležoviskami okolo stien. Domáci zakúrili jačím trusom a postavili na čaj, ako sa patrí, keď zavíta návšteva.
V mixéri (áno, majú tu elektrinu a mixér) nám miešajú jačie maslo s horúcou vodou a trochou soli. Ešte stále som si na tibetský čaj nezvykla do tej miery, aby som mohla vypiť celú šálku, a tak len zdvorilostne usrkávam. Prestalo pršať, čas vyraziť. Poďakujeme, zaplatíme za čaj, i keď sa domáci trochu zdráhajú a ideme v ústrety ďalším objavom.
Prechádzame popri travertínových teraskách, z ktorých vyteká po skazených vajciach zapáchajúca termálna voda, ďalej cez most, z ktorého visia hlavy kôz a kráv ako obetina božstvám. Je to pozostatok tradície bönismu – predbuddhistického animistického náboženstva, kultu démonov, mágie, obetí a šamanismu.
Popri múroch mani vyskladaných z kameňov s vytesanými mantrami pokračujeme ku ďalšiemu skalnému mestu opradeného legendami a historickými nezrovnalosťami o jeho veľkosti, moci, vplyve, vládcoch…
Khyunglung bolo hlavným mestom bönistikej ríše Žamžung, ktorej stredom bola posvätná hora Kailash a jazero Manasarovar. Historické texty popisujú údolie rieky Sutlej ako Shambhala – krajina šťastia, z ktorej neskôr možno James Hilton (autor knihy „Stratený horizont“) odvodil názov Šangri-la. Ríša Žamžung nebola vraj súčasťou Tibetu, čo dokladá i jej vlastný jazyk.
Je však veľmi podobná kráľovstvu Guge a má nádych tajomna už len preto, že sme tu sami. Žiadne policajné kontroly, ani turisti…
Chodníček ma vedie za skalné bralo, kde končí zábradlím. V brale sú nízke červené drevené dvere. Pomaly na ne zatlačím, aby som náhodou nevyrušila obyvateľa jaskyne, ktoré často slúžia mníchom na meditáciu. V malej miestnostke nie je nikto. Po ľavej strane sú ďalšie dvere. Ešte pomalšie a potichšie otváram i tie druhé. Svätyňka! Sviečky na olári, sochy buddhov, staré ošúpané fresky na stene. Ticho. Než dohrmí Ruda. Musíme už ísť.
Vraciame sa údolím rieky Sutlej až do Thirtapuri, kde sú horúce pramene a pútnici sa sem chodia okúpať potom, čo dokončia koru okolo Kailasha. Pramene a kúpanie vynecháme, miesto toho sú chlapi unesení malým ihriskom pred kláštorom a dajú sa na hojdanie. Absolvujeme pod nátlakom svedomia (pretože je to kláštor zasvätený veľkému buddhistickému učiteľovi Guru Rimpočemu) teda i prehliadku kláštora, ale najväčšia krása sa nám zjavila pri návrate pred jeho bránami.
Nádherná mladá tradične oblečená Tibeťanka s havraními vlasmi zapletenými do malinkých dlhých copíkov ozdobených korálkami, okolo krku ovenčená masívnymi šperkami. Veľmi hanblivá pred našimi cvakajúcimi fotoaparátmi narozdiel od jej mužskej spoločnosti – dvoch chlapcov, ktorí sa nastavovali ako bolywoodski modeli.
V noci dorazíme do Darchenu, východzieho bodu trojdňovej púte okolo najposvätnejšej hory Kailash.
Ubytko je… Smradľavá neútulná studená nocľaháreň, kde na noc vypínajú prúd.
O polnoci večeriame. Potom ešte triedime a balíme batohy na trojdňovú koru. Dvaja ľudia sa majú zbaliť do jedného batohu, ktorý ponesie nosič a malé batohy so základnými vecami ako nepremokavé oblečenie a jedlo a vodu na deň túry si ponesieme sami. Aké jednoduché. Lenže ráno…