Když veterinářka píše nejen o práci
Mystérium v Sahare bolo pre mňa viditeľné a počuteľné viac, než kdekoľvek inde. Alebo som konečne ja sama chcela vidieť a počuť. Keď nastane také ticho, že počujete vlastnú dušu, neprepásnite túto chvíľu.
Púť z Porto do Santiaga de Compostela
A ak mám moc meniť to, čo sa deje „v mojom svete“ len tak, že rozprávam a odkrývam svoj príbeh, tak to bude moja cesta. Pretože neviem, ako pokoriť všetkých tých démonov tam vonku.
Chcela som tri veci… Vyjadriť sa aspoň trochu inteligentne k súčasnej situácii (corona vs. svet) Povzbudiť všetkých okolo mňa Nebyť pri tom naivne optimistická Budem chodiť do práce menej 🙂 … za menej 🙁 🙂 V práci sa nám dnes podarilo zachrániť rýchlou diagnostikou a akútnou operáciou úžasného služobného psa. Dôvod na úsmev! 🙁 Išla som po práci do banky uložiť na účet našu...
Moja story (nie tak celkom celá) Ležala som v tichu bielej miestnosti a bola som za tú neznesiteľnú bolesť tak trochu vlastne rada. Dostala ma do postele a ja som už nemusela vôbec nič, iba ležať. Zrazu som bola ten, o ktorého muselo byť postarané. Vďakabohu, že sa mal o mňa kto postarať. Vďakabohu za doktorov. I keď neprišli rôznymi sofistikovanými vyšetreniami na pôvod tej...
Vidieť všade znamenia? Vraj sú nám každý deň posielané… Ja neviem, asi nemám talent na dekódovanie. Čo ale hľadám a vidím, sú paralely. Lebo ak je všetko hologram, tak aj rozpadnuté tenisky majú v Universe svoj väčší zmysel… Rozpadnuté tenisky? Niekoľko rokov som si vravela, že behať po lese sa dá aj s halovkami, v ktorých som hrávala volejbal. A dá...
Život je jedna veľká zhora riadená „náhoda“ Telefonát: „Mohla by jsi zítra udělat přednášku o Bhútánu?“, pýta sa ma Ruda Švaříček, akoby sa jednalo o kúpu rohlíkov na raňajky. V zaskočení sa prihlúplo sa pýtam: „Kde?“ „No na GO Kameře, v Brně.“ „Ale ja som nemala vôbec v pláne do Brna prísť. Som v Liberci. Nemám nič pripravené. A prečo vlastne? Lilia nemôže prísť,...
Tí, čo ma poznajú dlhšie, vedia, ako neznášam chlad. Keď je 10 stupňov (nad nulou), nasadzujem teplú čapicu a pérovú bundu. Raynaudov syndrom sa prejaví, len čo prejdem po nevykurovanej chodbe z jednej miestnosti do druhej. Kamarátka na autobusovej zastávke mi vraví, že tou morzeovkou, čo vyklepávajú moje zuby pri trasení sa od zimy, zachvíľu privolám záchranku. „Tak, preboha, prečo?...
„Prečo horíš?“ „Pre lásku.“ „Prečo ešte horíš?“ „Pre zmysluplnosť každého môjho konania.“ „Prečo ešte?“ „Pre svoj súčasný zámer…“ Ten zámer som v tú noc šla rituálne zapáliť. Ale predtým muselo niečo staré zhorieť… Čo odpoviete vy, keď sa vás niekto opýta: „prečo horíš“? A to nie raz, ani nie trikrát, ale tridsaťkrát. Začnete hľadať na dne svojej duše...
Zuzana Odleváková