Príbehy modrého psa menom Hongi.
Moje príbehy z (ne)obyčajného života.
Príbehy, o ktorých neviete, či sa naozaj stali. Ale mohli sa stať i vám.
Keď moje básne majú svoje fotky a keď moje fotky majú svoje básne.
Moja story (nie tak celkom celá) Ležala som v tichu bielej miestnosti a bola som za tú neznesiteľnú bolesť tak trochu vlastne rada. Dostala ma do postele a ja som už nemusela vôbec nič, iba ležať. Zrazu som bola ten, o ktorého muselo byť postarané. Vďakabohu, že sa mal o mňa kto postarať. Vďakabohu za doktorov. I keď neprišli rôznymi sofistikovanými vyšetreniami na pôvod tej...
Vidieť všade znamenia? Vraj sú nám každý deň posielané… Ja neviem, asi nemám talent na dekódovanie. Čo ale hľadám a vidím, sú paralely. Lebo ak je všetko hologram, tak aj rozpadnuté tenisky majú v Universe svoj väčší zmysel… Rozpadnuté tenisky? Niekoľko rokov som si vravela, že behať po lese sa dá aj s halovkami, v ktorých som hrávala volejbal. A dá...
Hladina rybníka sa strieborne leskla od mesačného svitu. Stála na brehu a pozerala s úsmevom na to zdanlivo chladné nebeské teleso, ktoré jej zapaľovalo srdce. Koľko splnov minulo od tej osudnej noci, keď zúfalá vkročila v zime do ľadovej vody a chcela tam zostať? Keď všetko stratilo význam. Keď nemala síl už ani prosiť, aby mala viac síl. Chcela to proste už...
Vravel si mi, aby som pozerala za horizont, kým ja som sa topila v hĺbke tvojho hlasu. Pozerať za horizont … … pálili ma z toho oči a bolelo srdce…… a nehľadela som si pod nohy…… rozbila som si držku, vyváľala sa v blate Potom som vstala a …… vyliezla sama najvyššie hory… sama preplávala najhlbší oceán A až potom,vtedy, tam na...
Charles Baudelaire – ČLOVEK a MORE Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť! Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja v nekonečnosti vĺn večného nepokoja a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom, do rúk ho naberáš, očami objímaš a vše ťa rozruší des, čo zrazu v srdci máš, keď more zaryčí neskrotiteľným...
Život je jedna veľká zhora riadená „náhoda“ Telefonát: „Mohla by jsi zítra udělat přednášku o Bhútánu?“, pýta sa ma Ruda Švaříček, akoby sa jednalo o kúpu rohlíkov na raňajky. V zaskočení sa prihlúplo sa pýtam: „Kde?“ „No na GO Kameře, v Brně.“ „Ale ja som nemala vôbec v pláne do Brna prísť. Som v Liberci. Nemám nič pripravené. A prečo vlastne? Lilia nemôže prísť,...
Tí, čo ma poznajú dlhšie, vedia, ako neznášam chlad. Keď je 10 stupňov (nad nulou), nasadzujem teplú čapicu a pérovú bundu. Raynaudov syndrom sa prejaví, len čo prejdem po nevykurovanej chodbe z jednej miestnosti do druhej. Kamarátka na autobusovej zastávke mi vraví, že tou morzeovkou, čo vyklepávajú moje zuby pri trasení sa od zimy, zachvíľu privolám záchranku. „Tak, preboha, prečo?...
„Prečo horíš?“ „Pre lásku.“ „Prečo ešte horíš?“ „Pre zmysluplnosť každého môjho konania.“ „Prečo ešte?“ „Pre svoj súčasný zámer…“ Ten zámer som v tú noc šla rituálne zapáliť. Ale predtým muselo niečo staré zhorieť… Čo odpoviete vy, keď sa vás niekto opýta: „prečo horíš“? A to nie raz, ani nie trikrát, ale tridsaťkrát. Začnete hľadať na dne svojej duše...
Zuzana Odleváková